Okrem 25. výročia vzniku samostatného štátu Slovákov v roku 1993 si pripomíname aj štvrťstoročie od zavedenia slovenskej koruny ako platidla obnovenej Slovenskej republiky. Platila iba 15 rokov – v roku 2009 ju nahradilo euro.
Napriek tomu dodnes mnohí nás cítia za korunou nostalgiu. Nielen preto, že bola naším slovenským platidlom a mince a bankovky s národnou tematikou mali príťažlivý vzhľad, ale aj preto, že za bývalej meny bolo u nás výrazne lacnejšie.
S eurom prišlo aj postupné zdražovanie tovarov a služieb, na ktoré vopred upozorňovali odporcovia zavedenia euromeny. A tak dnes máme európske ceny a slovenské platy. Keď raz za čas preratúvame euroceny na starú dobrú korunu, žasneme nad výslednou sumou.
Zisťujeme, že v korunách by sme neboli ochotní zaplatiť také vysoké ceny za nákup v supermarkete, za obed v reštaurácii alebo za obyčajné parkovanie. Jednoeurové obchodíky lákajú ľudí na lacné výrobky a pritom mnohokrát si neuvedomíme, že najlacnejšia drobnosť do domácnosti tam vlastne stojí vyše 30 korún.
Marián Tkáč – “otec” národnej meny
Vráťme sa však k vzniku slovenskej koruny. Podľa spomienok niekdajšieho viceguvernéra Národnej banky Slovenska a expredsedu Matice slovenskej Mariána Tkáča, obdobie prípravy našej národnej meny bolo veľmi hektické.
Po voľbách v roku 1992, ktoré potvrdili politický vývoj smerujúci k rozdeleniu unitárneho Česko-Slovenska, sa Vladimír Mečiar a Václav Klaus dohodli na procese vzniku dvoch samostatných štátov. Na Slovensku sa okrem iného chystal zákon o jednej z najdôležitejších inštitúcií nového štátu – Národnej banke Slovenska.
Súčasťou rokovaní o podobe zákona bola aj živá diskusia o zavedení národného platidla. Marián Tkáč zachytil na papier chvíle, keď sa koncom septembra 1992 vo vládnej vile v Trenčianskych Tepliciach rozhodovalo o názve meny.
“Rokovania o návrhu zákona, ktorý na báze nemeckého zákona pripravila skupina okolo Vladislava Bachára a Jozefa Kollára, viedol Vladimír Mečiar. Prítomní boli Michal Kováč, Augustín Marián Húska, Hvezdoň Kočtúch, Sergej Kozlík, Július Tóth, Vladimír Masár, Jozef Kollár, Vladislav Bachár a ja.
V nedeľu 27. septembra 1992, presne o tretej hodine popoludní, objednal Mečiar pre hostí vo vládnej vile koňak. Pripíjalo sa na názov našej novej meny – na slovenskú korunu.
Práve sa totiž skončilo hlasovanie o jej názve. Ja som navrhoval názov slovenský dukát, nakoniec sa však rozhodlo, že pre uvažovanú menovú úniu s ČR, o ktorej sa predpokladalo, že potrvá dlhší čas, je výhodnejšie, ak budú mať slovenská i česká mena ‘korunový’ základ,” napísal Tkáč.
Napriek tomu, že názov slovenský dukát, ktorý by bol aj z hľadiska historických súvislostí atraktívnejší, neprešiel, Marián Tkáč je všeobecne považovaný za “otca” slovenskej národnej meny.
V tom období mal totiž ako viceguvernér NBS, poverený vedením tejto inštitúcie, zásadný vplyv nielen na postupné editovanie slovenskej koruny (najprv bola v obehu iba v podobe starých okolkovaných československých peňazí), ale aj na ideový obsah a vzhľad nových mincí a bankoviek, ktoré mali reflektovať slovenskú politickú a kultúrnu históriu a jej najdôležitejšie osobnosti.
Vráti sa po eure koruna?
Mimochodom, od 4. do 7. februára 1993 si Slováci vymenili štyri miliardy korún, pričom na vkladoch bol prírastok 21 miliárd, čo bol dôkaz dôvery ľudí v novú slovenskú menu. Až do augusta obiehali iba spomenuté okolkované československé peniaze, v ten mesiac vstúpila do obehu prvá slovenská bankovka, päťdesiatkorunáčka s podobizňou sv. Cyrila a Metoda.
Tomuto momentu však predchádzal zložitý proces návrhov a výberu motívov zobrazených na slovenských platidlách. NBS pod Tkáčovým vedením oslovila na realizáciu grafickej podoby peňazí výtvarníka Jozefa Bubáka.
Zo slovenských osobností, ktoré mali byť na bankovkách, NBS vybrala sv. Cyrila a Metoda, knieža Pribinu, Antona Bernoláka, Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika a Andreja Hlinku. Na asi najznámejšiu bankovku z tejto éry, stokorunáčku, sa dostala podobizeň madony zo slávneho oltára Majstra Pavla z Levoče.
Na rube bankoviek boli na základe historických súvislostí vyobrazené slovenské mestá Bratislava, Nitra, Levoča, Ružomberok, Trnava a Štefánikova mohyla na Bradle. Platidlom s najvyššou hodnotou bola päťtisíckorunáčka so Štefánikovou podobizňou. Do konca roka 1993 sa dostalo do obehu päť slovenských bankoviek, ako aj všetky mince vrátane halierových.
Prijal sa verdikt, že kým bankovky majú zobrazovať časť spísaných slovenských dejín, minciam pripadne úloha vyjadriť “archeologické” dejiny Slovenska. Preto bol na desaťkorunáčke, ktorú ako všetky ďalšie mince vyrazila mincovňa v Kremnici, krížik z 10. storočia so zrkadlovo opačným ISCHS, nájdený vo Veľkej Mači.
Na päťkorunovej minci bol zasa zobrazený biatek, prvá minca razená na našom území. Na dvojkorunáčke bola zobrazená historicky známa, 25-tisíc rokov stará Venuša z Nitrianskeho Hrádku.
Na slovenskej minci v hodnote jednej koruny sa ocitla žena s dieťaťom v náručí, ako symbol rodu a národa. Išlo o sošku Panny Márie, pochádzajúcu z Kremnice. Na desaťhalierniku bola vyrazená zvonica zo Zemplína, na dvadsaťhalierniku národný vrch Kriváň. Obe tieto mince neskôr stiahla NBS z obehu: náklady na razbu totiž prevyšovali ich nominálnu hodnotu. Na päťdesiathaliernik vybrala NBS staroslávny Devín.
Odborníci i laici sa zhodujú, že slovenské mince a bankovky z rokov 1993 – 2008 patrili k najestetickejším a najzaujímavejším platidlám na svete.
Boli jednou z vecí, za ktoré sa rozhodne nemusíme hanbiť. Je škoda, že slovenská koruna odišla do histórie a nahradila ju mena, ku ktorej si väčšina našich občanov nenašla taký vzťah, aký sme mali k národnému platidlu.
Veľká časť nášho obyvateľstva je však presvedčená, že sa k nej raz vrátime. Je isté, že nič netrvá večne a aj vláda eura na Slovensku sa raz skončí. Problémy s udržaním spoločnej meny v EÚ sú už niekoľko rokov evidentné a nezdá sa pravdepodobné, že by bolo reálne ich vyriešenie.
Zodpovedne sa rozhodli členské štáty únie ako Česko, Poľsko či Maďarsko, ktoré euro nezaviedli. Je preto veľkou chybou, že sme po zavedení eura našu bývalú národnú menu nerozumne skartovali. Na rozdiel od Nemecka, ktoré si pre každý prípad marky uložilo v depozite svojej národnej banky.
