Viac ako mesiac po Mníchovskej dohode, na základe ktorej prvá Československá republika (ČSR) prišla o územie s rozlohou 41.098 kilometrov štvorcových, na ktorom žilo 4,879 milióna obyvateľov, bola vo Viedni medzi Maďarskom, Poľskom a ČSR podpísaná Viedenská arbitráž.
Po jej podpise horthyovské Maďarsko okupovalo južné a východné Slovensko a Podkarpatskú Rus a Poliaci zasa obsadili niektoré obce na Spiši a Orave. Druhého novembra uplynulo od podpísania Viedenskej arbitráže 85 rokov.
Išlo o medzinárodné arbitrážne rozhodnutie, historikmi označované ako Viedenský diktát ministrov zahraničných vecí Nemecka a Talianska – Joachima von Ribbentropa a Galeazza Ciana. Udalosti predchádzali zániku medzivojnového Československa nacistickej expanzii, vedúcej k 2. svetovej vojne.
Na základe Viedenskej arbitráže stratilo Slovensko územie s rozlohou 10.390 štvorcových kilometrov, na ktorom žilo vyše 850.000 obyvateľov. Z nich sa podľa posledného sčítania obyvateľstva z roku 1930 hlásilo viac ako pol milióna osôb k maďarskej a takmer tristotisíc osôb k slovenskej a českej národnosti. Od 5. do 10. novembra 1938 obsadilo zabrané územie maďarské vojsko.
Maďarsko od svojho vzniku v roku 1918 vychádzalo z „krivdy“, ktorá sa mu stala po rozpade historického územia Uhorska. Požadovalo odstúpenie zhruba štvrtiny územia Slovenska. Po neúspešných rokovaniach maďarských a československých politikov v októbri 1938 v Komárne sa spor preniesol na rozhodcovské konanie, teda na arbitráž.
Predseda vlády Jozef Tiso a minister spravodlivosti Ferdinand Ďurčanský sa na podobných rokovaniach zúčastňovali prvýkrát a museli čeliť medzinárodne skúseným politikom – maďarskému ministrovi zahraničných vecí Kálmánovi Kányovi a ministrovi vzdelávania Pálovi Telekimu.
Delegácie sa nezhodli ani na otázke etnických hraníc. ČSR bolo ochotné odstúpiť Maďarsku Šahy a Slovenské Nové Mesto, ktoré obsadila maďarská armáda 11. októbra 1938.
Tá sa však s týmto územným ziskom neuspokojila. Maďari obvinili česko-slovenskú delegáciu, že odmieta naplniť dodatok Mníchovskej dohody o vyriešení hraníc a 13. októbra rozhodli o skončení rokovaní.
Koncom októbra 1938 sa ČSR a Maďarsko dohodli, že sa podriadia rozhodnutiu veľmocí Nemecka a Talianska. Arbitráž sa uskutočnila na viedenskom zámku Belvedér 2. novembra 1938. Zúčastnili sa na nej len nacistické Nemecko a fašistické Taliansko. Výsledkom pre Slovensko bola strata viac ako dvadsiatich percent územia.
Slovensko prišlo o najúrodnejšie poľnohospodárske, priemyselné a energetické oblasti. Nová hranica sa tiahla niekoľko kilometrov od Bratislavy a zarezala sa aj hlboko na severe. K Maďarsku sa pričlenili oblasti okolo Senca, Levíc, Košíc a pohraničie tvorili Nitra a Trnava.
Mestá a obce prisúdené arbitrážou Maďarsku prechádzali postupne pod maďarskú vojenskú správu. Maďari systematicky likvidovali nielen slovenskú i českú inteligenciu, úradníkov, učiteľov a kňazov, ale aj hmotné československé pamiatky, vrátane legionárskych pomníkov.
Zrušili sa slovenské školy a obmedzila sa spolková činnosť. Cieľom maďarskej politiky bol návrat pričlenených území do stavu spred roka 1918. Podľa riaditeľa Vojenského a historického ústavu Miloslava Čaplovia v prvých októbrových týždňoch putovali z pohraničia do vnútrozemia okliešteného štátu tisícky utečencov a sklamaní vojaci.
Pripomenul, že obyvateľov ovládla masová dezilúzia a hľadanie vinníkov katastrofy. V novinách sa neobjavovali slávnostné články k 20. výročiu vzniku Česko-Slovenska, ale dohady, ako ďaleko zájdu územné ašpirácie horthyovského Maďarska a beckovského Poľska, ktoré čoraz otvorenejšie žiadali svoj podiel na “delení československej koristi”.
Obsadené slovenské územie sa vrátilo späť až v období po skončení 2. svetovej vojny. Desiateho februára 1947 boli Viedenské arbitráže oficiálne zrušené Parížskou dohodou a hranice spred viedenskej arbitráže obnovené.
