Pred sto rokmi, 6. mája 1922, sa v Šarfii (dnes Nitrianska Blatnica) narodila slovenská spisovateľka, poetka a publicistka Zlata Solivasová, rodená Vincúrová. Už odmalička prejavovala literárne sklony a svoje básnické prvotiny posielala do novín a časopisov.
Navštevovala meštiansku školu v Topoľčanoch a plánovala sa stať učiteľkou. Celospoločenské udalosti a rodinné okolnosti jej však neumožnili študovať. Absolvovala len večerné literárne školy a ďalšie vedomosti získavala samoštúdiom.
Zamestnala sa ako korešpondentka v obchodnej firme v Topoľčanoch a po sobáši v roku 1946 sa presťahovala do Banskej Bystrice. V roku 1956 sa stala pracovníčkou štátneho podniku Slovenská kniha. Od roku 1960 bola redaktorkou Stredoslovenského vydavateľstva v Banskej Bystrici a zakrátko ju prijali do Zväzu slovenských spisovateľov.
Ako zodpovedná redaktorka sa stretávala s renomovanými i začínajúcimi autormi, ktorí ju podporovali v tvorivom úsilí. Publikovala vo viacerých literárnych časopisoch, najmä v Mladej tvorbe, Kultúrnom živote a Slovenských pohľadoch.
V roku 1962 debutovala básnickou zbierkou Jablká plné hviezd, ktorá bola výpoveďou zrelého človeka o problémoch obdobia koncom 50. rokov. O päť rokov vydala svoju druhú zbierku Vyhnanie z raja.
Zlata Solivajsová sa so svojím vrodeným zmyslom pre spravodlivosť snažila presadzovať morálne zásady aj v spoločenskom živote. Zverejňovala články v tlači aj verejne v tomto zmysle aj vystupovala.
Počas 2. svetovej vojny ju poznačila smrť jedného z jej bratov – vojnového letca a aj preto zdôrazňovala hodnotu mieru ako najvyššeho princípu ľudskosti. Pre jej postoje ju zvolili za predsedníčku Okresnej mierovej rady.
Na zjazde Československej mierovej rady v Prahe predniesla diskusný príspevok s názvom Keď zodvihneš, zle bude…, ktorý sa stretol s búrlivým ohlasom a v odpisoch sa šíril po celej republike. Súčasne zastávala funkciu tajomníčky stredoslovenskej pobočky Zväzu slovenských spisovateľov.
Popri tom sa venovala aj tvorbe pre deti, najmä na rozprávky. Považovala to za jeden zo spôsobov, ako uspokojovať svoju túžbu po harmónii a dokonalosti. V roku 1968 jej vyšla rozprávková knižka Svietnik s holubičkou, za ktorú dostala Cenu Slovenského literárneho fondu.
Pre svoje otvorené postoje k udalostiam roku 1968 sa stala politicky sledovanou osobou. Nebolo jej ľahostajné dianie začiatkom normalizácie, vyjadrovala solidaritu s vylúčenými spisovateľmi. Napriek tomu ju v roku 1969 zvolili do predsedníctva Zväzu slovenských spisovateľov.
Tragický zlom v jej kariére i osobnom živote nastal v roku 1971 po vydaní knihy rozprávok Kľúč od každých dverí. V rozprávke Abeceda pre obludy zašifrovala paralelu vstupu vojsk Varšavskej zmluvy s prostredím lesa, kde rástol statný dub (Dubček) a ochraňoval zvieratká i stromy pred nebezpečím.
Kniha s výrazným mierovým posolstvom sa ocitla na indexe a celý náklad bol zošrotovaný. Solivajsová bola spolu so zodpovedným redaktorom a ilustrátorkou okamžite prepustená z práce a prenasledovaná bola aj jej rodina.
Vylúčili ju zo Zväzu slovenských spisovateľov a jej meno vymizlo z literárnych príručiek. Na dvadsať rokov bola nútená sa úplne odmlčať. Až do odchodu na dôchodok v roku 1981 pracovala ako jazyková korektorka v banskobystrickej tlačiarni.
Zmenu priniesla až revolúcia v novembri 1989. V januári 1990 ju akčný výbor Zväzu slovenských spisovateľov rehabilitoval a v tom istom roku sa stala členkou Spolku slovenských spisovateľov (SSS). V roku 1991 ju zvolili za tajomníčku banskobystrickej pobočky SSS, funkciu zastávala do roku 1994. Pôsobila aj v predstavenstve organizácie.
Zlata Solivajsová sa začala aktívne zapájať do literárneho života. V druhom skrátenom vydaní v roku 1990 opätovne vyšla kniha rozprávok Kľúč od každých dverí. Svoju dávnejšiu i aktuálnu tvorbu vydala v roku 1992 v zbierke Pierko po pierku, za ktorú získala Cenu SSS.
Živo sa zaujímala aj o politickú situáciu a otvorene prejavovala svoje pronárodné cítenie. Pridala sa k osobnostiam, ktoré začiatkom 90. rokov bojovali za vznik slovenskej štátnosti. Bola delegátkou Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch, ktorý 30. mája 1992 vyzval politickú reprezentáciu na vyhlásenie zvrchovanosti SR.
Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky pravidelne publikovala v národne orientovaných periodikách – Literárnom týždenníku, Slovenských národných novinách, Koridore, Slovenskej REPUBLIKE či týždenníku Extra. Istý publicista napísal, že Zlata Solivajsová sa stala “novodobou národnou buditeľkou”.
Postupne bola za svoju tvorbu i mravné postoje ocenená Poctou Valentína Beniaka, Cenou predsedu Svetového kongresu Slovákov Lea J. Danihelsa, ako aj cenou Trojruža – za rozprávkovú víziu humánneho sveta.
V ďalšom období jej vyšli súbory veršov Naše zelené dažde a Listy do mŕtvej schránky. V roku 2002 vydala poslednú básnickú zbierka Ucho ihly, v ktorá bola odrazom spoločenských pohybov a bilancovala svoj životný údel. Jej súčasťou je aj tematicky ojedinelá báseň Slovenská štafeta, venovaná prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti SR 17. júla 1992.
Mesto Banská Bystrica jej v roku 2008 udelilo Cenu primátora. V rovnakom roku Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici spolupráci s Literárnym a hudobným múzeom vydali jej personálnu bibliografiu, ako aj kompletnú reedíciu zošrotovanej knihy Kľúč od každých dverí.
V posledných rokoch svojho života pravidelne uverejňovala eseje predovšetkým v mesačníku Extra plus, kde originálnymi výrazovými prostriedkami reagovala na aktuálne politické a spoločenské udalosti. Pranierovala konanie nepriateľov slovenskej štátnosti, odsudzovala devastačný vplyv neoliberalizmu doma i vo svete.
Písala briskným štýlom, ale ani v politicky ladených článkoch jej nekompromisná kritickosť nikdy nestratila úroveň a noblesu. V časopise Extra plus vyšiel v januári 2011 jej úplne posledný text – esej s názvom V ríši hmyzu.
Ako uviedol novinár a vtedajší šéfredaktor Extra plus Pavel Kapusta, úprimné vlastenectvo a humanizmus boli za posledných dvadsať rokov života Zlaty Solivajsovej najvýraznejšou črtou jej publicistickej tvorby.
“Jej dielo nie je početné, ale natoľko výnimočné, že bez neho je slovenská literatúra nepredstaviteľná,” napísala v roku 2008 publicistka Soňa Šváčová. Zlata Solivajsová zomrela 31. decembra 2010 vo veku 88 rokov.
