Väčšina ľudí v tejto spoločnosti už dávno vie aj bez zverejnených esemesiek, že Marián Kočner je gauner. Rovnako je nám jasné, že dnešná vládna koalícia funguje ako pololegálne spoločenstvo špinavých rúk, v ktorom je miera vydierateľnosti dôležitejšia ako vládny program. Ale nie je a nemôže byť jedno, akým spôsobom budú vinníci usvedčení a potrestaní za svoje zločiny. Pretože spravodlivosť nemôže nahradiť masový hnev rovnako ako súdy nemôže zastúpiť mediálny lynč.
Marián Kočner sa nenarodil s treťou Ficovou vládou. Ako mafián figuroval v mnohých podvodoch už od vzniku nezávislej Slovenskej republiky, vrátane kauzy Technopol, z ktorej ho omilostil prezident Michal Kováč. Mnohí sa však dnes tvária akoby bol Marián Kočner počas vlád Mikuláša Dzurindu či Ivety Radičovej ctihodný občan žijúci na lazoch bez mobilu. A práve tak sa dnes časť opozície a médií úpenlivo snaží, aby jediné, čo si pamätá verejnosť z kauzy Gorila, bolo Ficovo pitie Coca-Coly.
Len hlupák dnes nevidí politickú účelovosť (mimochodom stále protizákonného) zverejňovania Kočnerových esemesiek. Vyzerá to tak, akoby si každý deň na rannej porade Denníka N povedali: „Tak čo dnes zverejníme?“ Čo sa nám hodí, prirodzene. Keby išlo o spravodlivosť, ako ňou šermujú redaktori opozičných médií, tak by vyhodili na internet celých 600 strán, ktoré majú k dispozícii. Ale tu nikdy nešlo o spravodlivosť, ale o politickú manipuláciu, ktorá nemá so žurnalistikou nič spoločné.
Keď Marián Kočner pred tromi rokmi zverejnil esemesky desiatok slovenských novinárov s politikmi Danielom Lipšicom (dnes advokátom Andreja Kisku) a Gáborom Grendelom (dnes OĽaNO), novinári sa k tomu postavili nesmierne zbabelo a jačali, že hádam nebudeme veriť gaunerovi.
Po týždni mlčania to šéfredaktor Denníka N Matúš Kostolný zahral „na Dzurindu“, keď sa vyhováral, že to ani nečítal, lebo považuje za „zvrhlé rýpať sa v súkromnej komunikácii“. Podobne arogantne reagoval aj komentátor Arpád Soltész, podľa ktorého je zverejňovanie súkromných esmesiek zákerné, bezcharakterné, podlé, nechutné a určite neprenikne do práce novinárov. Naozaj? A v čom je potom rozdiel?
Novinári bagatelizovali aj podozrenie, že redaktorka TV JOJ Jana Krescanko Dibáková mala intímny vzťah s Gáborom Grendelom a v roku 2010 robila vyše 50 reportáží, v ktorých ho citovala, hoci horší osobný konflikt záujmov žurnalistiky a politiky si len ťažko predstaviť. Rovnako reagovala Monika Tódová usvedčená z otvorenej podpory opozičných politikov vyjadrením, že nič z toho vraj nedokazuje korupciu novinárov. Akoby všetky politické kauzy od Bašternáka až po Jankovskú boli priamymi dôkazmi korupcie, a nie indíciami o prepojeniach a konfliktoch záujmov.
Ubehli tri roky a novinári sa tvária, že zverejňovanie Kočnerových esemesiek je aktom spravodlivosti. Šliapu tak po všetkých princípoch právneho štátu, ktoré im inak vraj tak veľmi chýbajú. Čo je však oveľa horšie a obludnejšie je dnešná oficiálna reakcia prezidentky republiky Zuzany Čaputovej. Hlava štátu svojím vyhlásením vytvorila dojem, že zverejnené časti Kočnerovej komunikácie sú objektívnym obrazom dnešnej doby. Vychádzala z nich ako z faktov, hoci už dnes vieme, že viaceré Kočnerove chvastúnstva v konfrontácii s realitou jednoducho nesedia.
Nepriamo podporila postup médií, no ani slovom sa nezmienila o tom, že takýto postup je nezákonný. Burcovala, že tentoraz musíme trestné činy vyšetriť, no nespomenula, že únik informácií vyšetrovaniu ešte nikdy nepomohol. Povinnosťou prezidenta republiky podľa ústavy je zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov a byť strážcom dodržiavania základného zákona štátu. Aký je však v tomto prípade záujem Zuzany Čaputovej?
Hoci je podstatou politiky udržať a vykonávať moc, je zásadný rozdiel medzi bežným oslabovaním protivníka a spochybňovaním samotných pravidiel hry. Náš tradičný zlozvyk ohýbať a prepisovať zákony či ústavu podľa aktuálnej potreby, toto temné dedičstvo neúcty k právu, si stále nesieme a prenášame z minulých režimov. A tak žijeme v spoločnosti, ktorá chce zverejňovať úplne všetko, no stále viac stráca schopnosť definovať práve to, čo by malo byť verejným záujmom.
Akokoľvek vás to preto láka, akokoľvek vyzerajú bojovne naladení spojenci Andrej Kiska a Igor Matovič pred ministerstvom spravodlivosti revolučne a odhodlane, triezvo uvažujúci človek by mal odolať týmto praktikám, lebo z nich nič dobré nevyjde. Nielen na sociálnych sieťach, ale aj v reálnom živote sa vytvárajú akési spriaznené tlupy, ktoré proti sebe vystupujú s rovnakou vášňou a nenávisťou ako ľudoopi hroziaci navzájom ohlodanými kosťami vo Vesmírnej odysey Stanleyho Kubricka.
Dnes je práve bleskurýchlosť prijímania a vysielania informácií, okamžitosť vynášania súdov niečím, čo z nás vytvára takýchto prehistorických barbarov. Ak chýba odstup od seba samých bežným politikom, môžete to považovať za súčasť folklóru. Ak však takýto odstup chýba prezidentke republiky, je to dôvod na znepokojenie.
Pretože opäť tu máme aktivistickú hlavu štátu, ktorá nespája, ale rozdeľuje, ktorá sa odmieta vyjadriť k spoločensky škodlivej propagácii drog Michala Trubana či ku kriminálnym kauzám Andreja Kisku, no činnosť vládnych úradníkov hodnotí podľa sporných esemesiek, hoci odovzdanie mobilu neznamená (zatiaľ) nič iné ako to, že vyšetrovatelia idú po stope, ktorá sa ešte stále nemusí ukázať ako významná. A kým to preukázané nie je, akýkoľvek zásah je neprípustné politické ovplyvňovanie vyšetrovania.
(Autor je historik, politológ a publicista)
