Na programové vyhlásenie vlády (PVV), o ktorom v uplynulých dňoch rokoval parlament a ktoré koaličná väčšina napokon schválila, sa stalo predmetom ostrej kritiky opozície. Pozrime sa na dokument, vyvolávajúci politické vášne, cez prizmu ochrany štátu a štátotvorného národa a jeho identity.
Nazrime naň z pohľadu tradičnej rodiny, jazyka či národnej kultúry pred modernými, globálnymi a liberálnymi (ideologickými) hrozbami. Nič také však v PVV nenájdete. Práve naopak: z roviny vlastenectva ide o extrémistický materiál s plánom na kultúrnu, jazykovú a suverenistickú ignoranciu až genocídu.
Začnime suverenizmom, pretože aj kabinet Igora Matoviča je zatiaľ oficiálne vládou suverénneho štátu – Slovenskej republiky. Zatiaľ. Vláda v PVV si totiž pevne k nohe priväzuje guľu závislosti na bezpodmienečnom členstve v EÚ a NATO ako údajne „najlepšej alternatívy na presadzovanie našich zahraničnopolitických záujmov.“
Slovné spojenie „náš záujem“ je samozrejme oxymoron asi ako „ľadový oheň“ alebo kiskoidný pojem „krajina“, ktorý sa v PVV vyskytuje spolu s klišé frázami a floskulami ako huby po letnom daždi. Mimochodom, priame označenie Slovenska alebo jeho obyvateľov ako „krajiny“ sa v PVV nachádza 36-krát.
Národ sa z vyhlásenia vyparil
Pojem národ ako nositeľa štátotvornej a suverénnej autority a moci, kultúrnej či duchovnej identity ,v dokumente nájdete iba jediný raz – aj to vo vete v súvislosti s negatívnou konotáciou korupcie: „Korupcia ničí spoločnosť, znižuje sebadôveru národa…“
Ako-tak sa dvakrát vyskytuje v prívlastkovom tvare alebo štylistických ustáleniach: pôda ako národné bohatstvo a národné záujmy v klimatickej politike EÚ… Inak sa pojem „národný“ vyskytuje iba na označenie rôznych programov, reforiem, inštitúcií, sietí, rámcov, plánov, rozpočtov, zdrojov, úrovní, systémov…
Takže nejde o nositeľa suverenity a štátnosti, ale všeobecne zaužívané označenie, procesy alebo inštitúcie. Zato pojem „národnostný“ v sklonných formách a opatreniach v rôznych rezortoch, najmä však kultúry a školstva sa vyskytuje až 41-krát a „medzinárodný“ až 69-krát. Takže priority v PVV sú jasné: najskôr zahraničie, potom menšiny a takmer vôbec národ alebo Slováci.
Veta nasledujúca po vyznaní podriadenosti zahraničiu, že „budeme dbať na dodržiavanie princípu subsidiarity a rešpektovanie našich národných záujmov, a to vrátane kultúrno-etických otázok“ vyznieva smiešne a trápne.
Aj tvrdenie, že „hlavným kritériom nášho pôsobenia“ vo V4 sa stane „podpora presadzovania záujmov SR“ je len zbabelý ventil na to, aby Slovensko deštruovalo suverenizmus celého zoskupenia štátov V4 a najmä to, aby V4-ka stiahla chvost a „prispievala k spoločným riešeniam v rámci EÚ“. Tento záverečný apendix je totiž tým kľúčovým vazalským posolstvom.
Za vetnú konštrukciu o nespochybniteľnom pilieri našej bezpečnosti v NATO a silnej transatlantickej väzbe by sa nemuseli hanbiť ani bývalí súdruhovia.
Na jednej strane vláda vyťahuje ťažké zbrane proti dezinformáciám, čo v preklade znamená poľovačku na iné, slobodné, alternatívne názory a postoje, než má súčasná koalícia alebo transatlantický mainstream, a na strane druhej chce vláda riešiť problém porušovania slobody myslenia, svedomia či náboženstva. Samozrejme len vo svete, pretože z cudzej rany krv netečie…
Zvrchovanosť, suverenitu ale aj demokraciu oslabuje vťahovanie mimovládnych organizácií do systému riadenia spoločnosti. Pravdepodobne atlantickým mimovládkam vláda sľubuje dokonca participáciu aj na našej zahraničnej politike.
Tú s pritiahnutím za vlasy nazýva „slovenská“, hoci o pár riadkov vyššie PVV vyjadruje slepú poslušnosť NATO, EÚ, nemenovaným „spojencom v EÚ“ a, samozrejme, aj Spojeným štátom. Inak povedané: Všetko, čo je vôľou USA, Nemecka, globalistov, vojenských a mocenských antiruských jastrabov a parazitujúcich finančných svetových centier je automaticky „slovenský“ záujem.
Vazalstvo naše každodenné
Táto vládna garnitúra sa so suverenitou a zvrchovanosťou nestretne ani za jeden svetelný rok. Aj „vnímanie európskej agendy“ predstavuje v PVV „ako súčasť domácich politík“. Takže rýdzo slovenská „domáca“ politika neexistuje bez európskej agendy, v preklade – s prienikom cudzích záujmov, ktoré si Slovensko berie za svoje…
Jediným placebom, budiacim klamlivý dojem silných ramien, je odvolávanie sa na princíp subsidiarity v primárnom práve EÚ. Žonglovanie so subsidiaritou je zavádzanie, pretože vláda sa de facto zaviazala odovzdať ďalšiu časť slovenskej suverenity orgánom únie v oblasti dohľadu nad právnym štátom. Vieme, aký je tento dohľad eurobyrokratov v Poľsku, či smerom k maďarskej vláde.
V Bruseli platí pravidlo: Kto nejde s nami, ide proti nám.
Našich ministerských úradníkov čaká tiež „posilňovanie európskych tém“ vo svojich rezortoch, namiesto posilňovania vlastných, slovenských pozícií. Suverenita a národno-štátne záujmy sú pre túto vládnu garnitúru ako Yeti: rozprávajú o tom, ale nikdy to nevideli. Národ sa realizuje najmä cez kultúru, preto sme sa zamerali aj na túto kapitolu PVV. Žiaľ, liberálny a multikultúrny pohľad bude spaľovať i našu kultúru.
Tú PVV vníma ako „sebavedomú“, ale účelovo najmä použiteľnú na rozvoj kreatívneho a ekonomického potenciálu Slovenska. Takže začína sa éra kultúry pre cudzincov. Šašovia vo vláde – umeleckí šašovia v kultúre a zo Slovenska vyrobíme Potemkinovu dedinu. Je to hrôza, ale národná kultúra pre našich, pre seba, pre svoju realizáciu sa jednoducho stratila a stal sa z nej len nástroj na pritiahnutie biznisu na Slovensko.
Kultúrnou politikou nás toto PVV ponížilo na úroveň rozvojových štátov. Autor textu o kultúre objavil ďalšiu multikultúrnu planétu – „neštátnu kultúru“. Pasáž o potieraní populizmu a extrémizmu kultúrou je ako vystrihnuté z príručky budovateľa socializmu – len sa zamenili staré dogmy, pojmy aj nepriatelia ľudu za nové.
V každom prípade ide o posvätenie liberálneho neochartizmu – angažovaného zapojenia umelcov do koridoru vládnej politiky. Slovný balast sa vyšantil najmä v kapitole kultúry, hoci s prázdnymi frázami a klišé floskulami sa stretneme v každej oblasti PVV.
Zvláštne pôsobí garancia podporných fondov práve pre neštátnu kultúru s reklamou na nenahraditeľný systém politicky nezávislej podpory neštátnej kultúry. Preklad tejto ideologickej dogmy je: vládna koalícia bude adresne podporovať overených umelcov aj pseudotvorcov odtrhnutých od národa cez štátne fondy a všetci sa majú tváriť, že nejde o politickú kultúrnu korupciu a umelci budú robiť nadprácu pre túto koalíciu z čistej lásky k reformám…
Likvidácia Matice slovenskej
Hlavný úder na srdce a dušu národa však prichádza z plánov na „systémovú zmenu najmä financovania Matice slovenskej.“ Tá ležala v žalúdku už prvej Dzurindovej vláde, kde zaťal sekeru nielen do ekonomickej, ale aj organizačnej žily minister Milan Kňažko. Aj počas Radičovej vlády chceli drasticky o polovicu znížiť rozpočet tejto najstaršej ustanovizne Slovákov.
Maticu vtedy zachránil Ján Slota dohodou s ministrom Danielom Krajcerom výmenou za podporu SNS pre zlúčenie rozhlasu a televízie. Teraz Matovičova vláda chystá tretí smrteľný úder Matici a tzv. hĺbkovým auditom (kto chce psa biť, palicu si nájde) chce likvidovať aj ďalšie národné kultúrne inštitúcie. Tvorcovia kapitoly o kultúre ukázali, že majú na očiach veľké klapky neustálym opakovaním frázy o „štátnej kultúre“. Tá však je a stále bola len a len národná.
Existuje slovenská ľudová kultúra, nemecká klasická hudba, talianska opera, ruský balet alebo klasika, ale nie štátna talianska opera, ani štátna nemecká klasická hudba… Umelci vychádzajú z národa a jeho kultúry. Ofenzíva na likvidáciu skrytej národnej slovenskej kultúry si hudie svoje a v PVV má krycie meno „reorganizácia štátnej kultúrnej infraštruktúry.“
Aspoň v časti kultúrnej politiky by si vláda mohla odpustiť cudzie slovíčka.
Pôsobia ako diery v ementálskom syre. Do oblasti kultúry totiž patrí aj starostlivosť o spisovný jazyk. Stačilo napísať, že koalícia chce preorať aj verejnoprávne umelecké fondy cez ich (z)hodnotenie, namiesto cudzieho pojmu evaluácia, ktorý sa objavuje pod vplyvom anglicizmov (anglicky evaluate = hodnotiť, zhodnotiť, oceniť). Rovnako je to pri „edukatívnom potenciáli“ národných kultúrnych pamiatok – namiesto rýdzeho výchovno-vzdelávacieho vkladu.
Likvidačné opatrenia sa vybúria aj na „transformácii“ Národného osvetového centra na údajne „modernú a etablovanú výskumnú kultúrno-kreatívnu inštitúciu.“ Dúfajme, že nie kreatúrnu… Je vysoko pravdepodobné, že pri „transformácii“ vypadne z nového názvu práve slovo „národné“… Za pochvalu stojí azda len hrebendovský plán národného programu na podporu čítania detí a mládeže.
Zvláštnym úkazom sľubotechny je, že takmer všetky priame investičné záväzky aj v oblasti kultúry chce vláda marx-leninsky riešiť dlhodobými (desaťročnými) plánmi, takže v tomto volebnom období veľa investičnej vody nenamúti. Je smutné, že v správe Slovenskej republiky je len 10 percent národných kultúrnych pamiatok, pričom súkromníci – ako napríklad Boris Kollár – spravujú až 35 percent národných pamiatok na Slovensku.
Na Slovensku Slovák sirota
Aj v oblasti kultúry sa štátotvorní Slováci jednoducho v PVV stratili. Nájdeme tu však iné konkrétne menované skupiny so sľubmi ochrany, rozvoja a pomoci – národnostné menšiny, sociálne vylúčené či inak diskriminované komunity, znevýhodnené skupiny…, ale o majoritnom autochtónnom nositeľovi slovenskej kultúry – Slovákovi alebo o národe – ani len mäkčeň.
V PVV nájdeme bizarne znejúci názov podkapitoly „Kultúra menšín – kultúra pre všetkých.“ Zvykajme si – nijaká slovenská kultúra, ani národ. Vláda prisúdila v rámci kultúry osobitné postavenie len „rôznorodej kultúre národnostných menšín.“ Matovičova vláda ide vytvárať ďalší „legislatívny rámec na zabezpečenie rozvoja kultúry príslušníkov národnostných menšín a tiež tzv. nových menšín na území Slovenska“, kde patrí o. i. aj LGBTI komunita.
Štát sa chystá podporiť aj vznik nových profesionálnych kultúrnych menšinových inštitúcií a podporí finančne aj ďalšie projekty v spolupráci so župami. Zatiaľ čo slovenské inštitúcie plánuje vláda „reformovať“ či „transformovať“ alebo otvorene redukovať, menšinovej kultúre ide požehnať „vznikom nových profesionálnych kultúrnych inštitúcií…“
A na záver príde šoková terapia. Po 210 slovách na 28 riadkov venovaných menšinovej a LGBTI kultúre v podkapitole s názvom „Menšinová kultúra, kultúra pre všetkých“ prichádza bez akéhokoľvek zvýraznenia odstavec o slovenskom jazyku ledva v polovičnom rozsahu.
Po úvodných uspávacích frázach vláda natvrdo oznamuje, že bude „citlivo zohľadňovať koexistenciu štátneho jazyka nielen s jazykmi národnostných menšín, ale aj s inými úradnými jazykmi EÚ (!), čo je absolútna multikultúrna novinka.
Klinec do truhly s dvojkrížom je záväzok pripraviť novelu zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky.
Novela má zabrániť údajným „neodôvodneným zásahom do slobody prejavu a práva na šírenie informácií pod zámienkou ochrany štátneho jazyka.“ Vieme, že smutne známym autorom tejto krkolomnej vety s extrémistickou antislovenskou mentálnou výbavou je poslanec za SaS Ondrej Dostál, ktorý už x-rokov skúša vypustiť dušu aj ducha zo štátneho jazyka a nechať len amputovaný kýpeť.
Preto ani na tomto kare slovenskosti so skratkou PVV neprekvapí stále opakovaný dôraz na zapájanie „občianskej spoločnosti“ do oblasti kultúry. Programové vyhlásenie vlády Igora Matoviča možno teda oprávnene označiť za antinárodný dokument, za ktorý by mal ľudový tribunál národa jeho tvorcov súdiť za vlastizradu a kultúrnu genocídu Slovákov.
(Autor je riaditeľom Inštitútu národnej politiky)
