Najnovšie sme sa dozvedeli o ďalšom politicky motivovanom trestnom oznámení, ktoré vyústilo do trestného stíhania. Tentoraz sa týka poslanca Národnej rady SR za Smer-SD Ľuboša Blahu.
Vyšetrovateľ NAKA ho obvinil z trestného činu popierania a schvaľovania holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti, za čo mu teoreticky hrozí trest odňatia slobody. Podľa slov predsedu strany Roberta Fica ide o „zásluhu“ europoslankyne Lucie Ďuriš Nicholsonovej.
Prípad má súvisieť so zdieľaním vtipného obrázka na sociálnej sieti, podľa ktorého študent Martin Šmíd nezomrel nadarmo. Šmíd bol fiktívnou postavou nežnorevolučnej mytológie, ktorá pomohla motivovať ľudí, aby vyšli do ulíc na protest proti praktikám vtedajšieho režimu.
Ako problematické by sa dali chápať tieto Blahove slová z daného príspevku: „V skutočnosti komunisti pomáhali ľuďom, vyčistili Česko-Slovensko od mafiánov a oligarchov a nie, nijaký Šmíd nezomrel…“ Ľuboš Blaha však k tomu zároveň potom dodáva: „To neznamená, že komunisti neurobili kopu chýb, ale títo grázli im fakt nemajú čo vyčítať.“
Veta o tom, ako komunisti pomáhali ľuďom a ako čistili krajinu od mafiánov a oligarchov, je potenciálne výbušná, to si treba priznať. My však nežijeme vo vzduchoprázdne a poznáme aj kontext, v ktorom sa toto celé deje.
Trestné oznámenia a stíhania ľudí na základe nejakého vysloveného či napísaného názoru sú už predsa na Slovensku akoby na dennom poriadku. Niektorí ľudia boli už takto aj odsúdení – môžeme tu spomenúť poslanca ĽSNS Milana Mazureka či šéfredaktora magazínu Zem&Vek Tibora Eliota Rostasa.
Kým sa takéto trestné stíhania týkali odporcov liberálneho zmýšľania, nedočkali sme sa od predstaviteľov liberalizmu na Slovensku nijakého výraznejšieho zastania sa slobody prejavu.
Až potom, ako padla kosa na kameň aj v prípade publicistu Michala Havrana v súvislosti s jeho štvavým textom o farárovi Mariánovi Kuffovi, začali progresívni “veriaci” spolu s rôznymi kaviarenskými umelcami podpisovať spravodlivo rozhorčený text a začalo sa hovoriť o zastrašovaní.
Všetko to len dokazuje, ako si progresívni liberáli predstavujú slobodu slova. Chcú ju mať len pre seba vrátane tých najšťavnatejších výrazov na adresu tých, ktorí s nimi nerezonujú, pričom svojim oponentom netolerujú ani oveľa miernejší slovník.
Slová Ľuboša Blahu by som v takej podobe, ako ich uviedol, osobne nepodpísal, rozumiem však jeho úmyslu. Z jeho dlhodobej publicistickej činnosti je zrejmé, že sa nesnaží hanobiť obete komunistického režimu. Jednoducho ako ľavičiar konštatuje, že v tom období boli veci, ktoré je stále, aj s odstupom desaťročí, možné hodnotiť pozitívne.
Vyhraňuje sa tak proti iracionálnemu negativizmu liberálov, ktorí sú vo svojom čierno-bielom vnímaní sveta schopní uznať akékoľvek pozitíva len súčasnému liberálno-demokratickému systému.
Blaha nastavuje liberálom zrkadlo, vysmieva sa z ich intelektuálnej a hodnotovej plytkosti a používa pri tom niekedy expresívny a farbistý slovník. Na rozdiel od nich však dokáže svoje postoje aj solídne zargumentovať.
Trestné oznámenie Lucie Ďuriš Nicholsonovej sa dá vnímať ako militantná reakcia človeka, ktorý si uvedomí, že nedokáže pokojne odpovedať a argumentovať a preto sa hneď uchýli k agresívnnemu riešeniu. Nicholsonová teda prejavila svojím prístupom k veci slabosť.
Na to, aby sa slabí a obmedzení ľudia nemohli takto prejavovať, bude v prvom rade nutné zmeniť zákon a zaručiť všetkým občanom našej republiky skutočne slobodné vyjadrovanie sa k akejkoľvek téme bez toho, aby sa museli báť postihu. Takémuto kroku však politická a spoločenská klíma u nás dlhodobo nežičí.
