Poznáte to. Médiá si z nejakého dôvodu vyberú istého človeka a dookola ho prezentujú až do bezvedomia. Hľadí na nás z novinových fotiek, obálok časopisov, počujeme ho z rozhlasového vysielania, vidíme na televíznej obrazovke – ako sa hovorí, až sa bojíme otvoriť chladničku…
V poslednom období je jednou z takýchto superstar Anna Remiášová, matka Róberta Remiáša, ktorý pred 21 rokmi za dosiaľ nevyšetrených okolností zahynul pri výbuchu auta. Opozícia, predovšetkým Matovičova strana OĽaNO, si z nej urobila púťovú atrakciu, ktorú pravidelne predvádza na svojich tlačovkách, mítingoch a iných akciách.
Výroba národného hrdinu
Jej megamedializácia nie je náhodná. Zo zranenej matky sa stal prostriedok politického boja. Zdá sa však, že pani Remiášová sa dá zneužívať vedome a celkom rada. V lesku reflektorov sa zjavne cíti výborne a zrejme si neuvedomuje, že k nej veľa Slovákov pre jej zväčša arogantné vystupovanie nepociťuje veľké sympatie.
V hre je totiž niečo, čo ju nesmierne motivuje predvádzať sa pred objektívmi fotoaparátov a kamier. O jej ambícii kandidovať za OĽaNO a stať sa poslankyňou Národnej rady SR sa v kuloároch hovorí už dlhšie. Pred pár dňami zverejnil publicistický portál novinára Petra Tótha Ďateľ.sk článok, ktorý túto informáciu podporuje.
“Anna Remiášová svoje účinkovanie spojila so stranou Igora Matoviča, ktorý možno už dnes ako chladnokrvný machiavellista uvažuje o tom, že ju v roku 2020 zaradí do prvej desiatky na kandidátke OĽaNO,” píše Tóth.
Matka Remiášová teda neváha chladnokrvne zneužiť strašnú smrť svojho syna nielen na vytĺkanie politického kapitálu pre stranu, do služieb ktorej sa dala, ale aj pre vlastný profit, pre vidinu vlastnej politickej kariéry. Nepoznám podobný prípad, keď by rodič takto cynicky parazitoval na mŕtvom dieťati.
Samozrejme, verejné vystúpenia Anny Remiášovej majú pomôcť niekoľkoročnej urputnej snahe časti politikov a médií vyrobiť z Róberta Remiáša národného hrdinu. Tieto snahy však napokon môžu naraziť na vážne prekážky.
Základnou premisou Remiášovej glorifikácie je tvrdenie, že jeho smrť bola vraždou. Pritom vyšetrovanie prípadu to doteraz nepotvrdilo, naopak početné znalecké expertízy vykonané na Slovensku i v zahraničí skôr vylúčili, že príčinou výbuchu v aute na LPG pohon bol nástražný výbušný systém. Bude treba počkať na uzavretie vyšetrovania, ktorému nikdy nebránili nijaké Mečiarove amnestie, ako sa často lživo uvádza.
Ako v tejto súvislosti správne poznamenal na portáli Ďateľ.sk Peter Tóth, v prípade, ak výsledky vyšetrovania preukážu, že smrť Róberta Remiáša nebola vraždou, tento fakt úplne prepíše časť moderných dejín Slovenska.
V osídlach mafie
Nie je to však jediný dôvod, prečo by mali byť Remiášovi glorifikátori vrátane jeho matky zdržanliví. Skutočný R. R. sa totiž na svoj umelo vytvorený obraz vôbec nepodobal. Médiá o ňom usilovne vytvárali predstavu ako o slušnom a poctivom mladom človeku, ktorý chcel poslúžiť spravodlivosti, no sa stal obeťou “štátneho terorizmu”. Po 21 rokoch je najvyšší čas povedať o ňom pravdu.
Peter Tóth na portáli Ďateľ.sk krátko opísal aj posledné chvíle Remiáša osudného 29. apríla 1996: “Po príchode domov neskoro večer si na telefónnom záznamníku našiel odkaz od predstaviteľa albánskej drogovej mafie s prezývkou Jimmy. To bol dôvod prečo v osudnú noc neočakávane opustil byt, nasadol do svojho čierneho BMW 325 Touring a išiel na stretnutie s pochybným Albáncom”. O pár minút bol mŕtvy.
Tieto riadky naznačujú, že R. R. nebol nijaké neviniatko. Bol osobou, ktorá sa dlhodobo pohybovala v kriminálnom prostredí. Keby tragicky nezahynul, jeho početné aktivity za hranicou zákona by celkom iste pokračovali a skôr či neskôr by zrejme skončil za mrežami.
Róbert Remiáš, niekdajší príslušník Pohraničnej stráže ČSSR a neskôr policajt, ktorý z policajného zboru musel odísť pre vážne zlyhania a podozrenia nezlučiteľné s výkonom služby ochrancu zákona, udržiaval čulé styky s albánskou vetvou drogovej mafie.
Uvádza sa to v oficiálnom dokumente z roku 2006, adresovanom Úradu špeciálnej prokuratúry, ktorý mi ako novinárovi a svojmu parlamentnému asistentovi poskytol advokát a vtedajší poslanec NR SR Ján Cuper. Dokument, v ktorom sú zverejnené niektoré závažné fakty z vyšetrovacieho spisu prípadu Remiáš, mi jedenásť rokov ležal v šuplíku a teraz som sa rozhodol z neho čo-to zacitovať.
Podľa dokumentu množstvo výpovedí svedkov Róberta Remiáša priamo usvedčovalo z toho, že sa aktívne podieľal na drogovej a ďalšej trestnej činnosti už v čase, keď bol príslušníkom polície. Vypovedali o tom nielen osoby z civilného prostredia, ale najmä celý rad policajtov, vypočutých známym Šátekovým vyšetrovacím tímom. Išlo o Remiášových nadriadených, ale aj radových kolegov z polície.
Hovorili najmä o jeho kontaktoch so živlami z kriminálneho prostredia, jeho priamej angažovanosti v nelegálnych aktivitách v obchode s drogami, o falšovaní dokladov ku kradnutým vozidlám a ich predaji do zahraničia. Tesne pred smrťou tiež načierno vykonával činnosť vymáhača dlhov pre súkromnú bratislavskú firmu.
Heroín za milióny korún
Podľa hodnotenia jeho nadriadených Remiáš ako policajt dosahoval podpriemerné výsledky, nedodržiaval služobné predpisy, bol konfliktný typ a viackrát mu bol uložený disciplinárny trest. Preto bol prevelený z kriminálnej do poriadkovej polície, kde jeho nezáujem o prácu pokračoval a zakrátko musel políciu opustiť.
Svedkovia z radov polície tiež uviedli že “zhadzoval” (čiže maril) policajné záťahy proti albánskej drogovej mafii, o ktorých svojich mafiánskych kumpánov vopred informoval. Známy je najmä prípad takejto “zhodenej” akcie na bratislavských Zlatých pieskoch. “Róbert Remiáš upozornil kriminálne podsvetie, že bude vykonaná táto akcia a preto začal byť medzi ostatnými spolupracovníkmi dosť neobľúbený,” povedal jeden zo svedkov.
Navyše podľa niektorých svedeckých výpovedí sa na distribúcii drog, predovšetkým heroínu, aj osobne podieľal. Počas vyšetrovania sa napríklad zistilo, že Remiáš v istom období obchodoval s väčším množstvom drog – malo ísť približne o 6 kilogramov heroínu v hodnote nad 5, 5 milióna Sk, pričom osoba poskytujúca túto informáciu drogu u Remiáša osobne videla.
“Droga mala pochádzať od osôb z tureckého prostredia, pričom Remiáš im nevyplatil dohodnutú finančnú sumu, vyhováral sa, že bol podvedený. V tejto veci bol dílermi viackrát osobne navštívený a boli zistené poznatky o tom, že sa mu vyhrážali,” píše sa v dokumente.
“Vyšetrovaním operatívnych orgánov polície k osobe Remiáša bolo okrem iného v súvislosti s drogami zistené, že pri akcii protidrogovej skupiny PZ SR v Devínskej Novej Vsi boli u dílerov drog nájdené telefónne a pagerové čísla Remiáša,” uvádza dokument poznatky z vyšetrovania.
“Podľa krycieho slangu na tovar ‘drogy’ používal označenie jablká a červíky. V jednotlivých akciách bol Remiáš zainteresovaný ako dodávateľ a sám seba označoval ako ‘zelinár’ – to je ten, kto predáva. Obchody s drogami sa uskutočňovali konšpiratívne, miesta a termíny stretnutí sa určovali týmito a ďalšími legendovanými odkazmi cez rádioslužbu,“ uvádza sa v dokumente.
Vo vyšetrovacom spise sa okrem iných nachádza aj zmienka o tom, že v jeho obľúbenej reštaurácii Fontána sa Remiáš často priateľom chválil vrecúškami s bielym práškom, ktoré vyťahoval z tašky či bundy.
Autičkár a úplatkár
Ako som už spomenul, Remiášovo meno sa v kriminálnom prostredí spomínalo aj v súvislosti s aktivitami “autíčkarskych” gangov, to znamená v nelegálnom obchode s kradnutými autami.
A opäť citácia zo spomenutého dokumentu: „Róbert Remiáš pôsobil v sieti gangu zlodejov áut, ktorý pracoval dvomi spôsobmi. Prvý spôsob – autá boli kradnuté v západnej Európe, ktoré boli s pomocou Remiáša a ďalších osôb prevážané a legalizované na Slovensku.
Druhý spôsob spočíval v tom, že gang odcudzoval automobily na území SR na objednávku. Pri tejto činnosti Remiáš oznamoval vždy typ auta, o aký je záujem, a spoločníci požadované auto počas krátkeho času odcudzili. Pre kradnuté autá Remiáš vybavoval nové doklady k vozidlám, v čom mu pomáhali príslušníci PZ SR, najmä z okresov Nové Zámky a Trenčín.“
Jednému zo svedkov z kriminálneho prostredia Remiáš ponúkal rôzne kradnuté autorádiá a CD prehrávače s tým, aby ich ponúkol na predaj. Svedok uvádza, že Remiáš viackrát uviedol, že má kontakty na veľmi silných ľudí, preto sa naňho obrátil s požiadavkou, aby vybavil prepustenie jeho brata z väzenia.
„Remiáš s tým súhlasil a za túto službu chcel úplatok 100-tisíc Sk. Ja som mu skutočne vyplatil sumu 80-tisíc Sk, ale prepustenie môjho brata nevybavil,“ prezradil svedok. A takto by sa dalo pokračovať veľmi dlho. Vedľajším produktom vyšetrovania smrti Remiáša bolo poodhalenie tienistých stránok jeho života.
O čom bude rečniť na panychíde?
Dá sa pochopiť nesmierna bolesť matky, ktorá stratí syna v takom mladom veku. Anna Remiášová by však v sebe mala nájsť dostatok sebareflexie a pokory a položiť si otázku, či náhodou nezlyhala ako rodič. Či výchove svojho dieťaťa nemohla v minulosti venovať viac času a energie, aby sa nedalo na kriminálne chodníčky.
Áno, môže sa to stať každému rodičovi, že nechtiac vychová drogového dílera. Ale potom by v sebe mal mať toľko súdnosti, aby iných ľudí nepoučoval o morálke a bez dôkazov neobviňoval z tých najhorších zločinov. A to sa bytostne týka aj Anny Remiášovej.
Realita je však iná. Nedávno vystúpila na tribúne Veľkého protikorupčného pochodu v Bratislave s plamenným prejavom, v ktorom okrem iného povedala: “Vyzývam mladých ľudí Slovenska, aby si ochránili svoje práva, o ktoré ich okrádajú skorumpovaní politici a ktorí ničia ich životy… Chcem vás poprosiť, veľmi dobre si zvážte, koho pôjdete v budúcnosti voliť…
Pred dvadsiatimi rokmi Mečiar zasial semeno zla: začala sa veľká privatizácia, začalo sa rozkrádanie majetku, začali sa potláčať ľudské názory, vznikol štát, kde rozhodoval jeden človek za všetkých, bola prepojená štátna moc s mafiou. Keď si uvedomíte, ako to vyzerá dnes po dvadsiatich rokoch, história sa opakuje.“
Zranená matka sa zmenila na politickú agitátorku, moralistku… Ak Anna Remiášová hovorí o ničení životov mladých ľudí, mohla by si položiť otázku, koľkým mladým ľudom zničil životy jej syn – drogový díler, ktorý z nich pomohol urobiť narkomanov a ešte na tom nekresťansky zarábal. Hovorí o spojení štátu s mafiou, o spojení jej syna s mafiou však nepovie ani slovo.
Pani Remiášová reční na protikorupčnom pochode a prítomným akosi pozabudne povedať, že jej syn patril medzi najskorumpovanejších policajtov a úplatky dokázateľne bral i dával aj potom, ako si bol nútený vyzliecť policajnú uniformu.
Na chystanej panychíde na pamiatku svojho syna by mala pani Remiášová namiesto prázdnych mítingových rečí pred médiami porozprávať, čomu sa majú ľudia vyhnúť, aby nevychovali svoje deti tak, ako ona. V tom by bola rozhodne presvedčivejšia, autentickejšia a bolo by to konečne jej prvé zmysluplné vystúpenie.
