Sankcie proti Rusku zaviedol Západ v roku 2014. Odvtedy v nich nepoľavil, naopak, postupne ich rozširuje. A to aj napriek tomu, že prax ich reálny význam nepotvrdila a nejedna ekonomická analýza hovorí dokonca v ich neprospech.
Spôsobené škody ťažko niekto presne vyčísli. Podľa odhadov však do polovice roka 2019 stála sankčná vojna Rusko v podobe stratených príležitostí 50 miliárd dolárov a Spojené štáty približne 17 miliárd dolárov. Najviac však zasiahli Európsku úniu, ktorá prišla odhadom až o 240 miliárd dolárov.
Nezmiernila ich ani pandémia koronavírusu. Pritom Rusko ako prvá krajina podalo pomocnú ruku nielen ťažko zasiahnutým talianskym regiónom, ale aj Spojeným štátom, a dodalo im množstvo zdravotníckeho materiálu vrátane pľúcnych ventilátorov. A to aj napriek tomu, že práve Washington možno označiť za hlavného iniciátora sankcií proti Rusku.
USA dlhodobo tlačia aj na svojich európskych spojencov, aby v reštrikciách (ani počas koronakrízy) nepoľavovali. Západný svet je tak v podstate v obchodnej vojne s Ruskom.
Viaceré európske štáty – predovšetkým Taliansko, Francúzsko či Nemecko – sa pritom už dlhší čas ozývajú, že by sankcie chceli zrušiť. Škodia totiž ich firmám, ktoré predtým s Ruskom udržiavali čulé ekonomické kontakty a prišli tak o obchodných partnerov.
Sankcie sa neraz zaraďujú aj medzi spôsoby nekalej hospodárskej súťaže. Špecifickú kategóriu pritom tvoria nerastné suroviny. V prípade Ruska ide predovšetkým o export plynu do európskych krajín.
Spojené štáty na svojich spojencov tlačia, aby od dovozu lacnejšieho ruského plynu upustili a prešli na ten ich, podstatne drahší. V posledných rokoch pribudlo v pobrežných oblastiach západnej Európy relatívne veľké množstvo regasifikačných terminálov, kam je možné dovážať skvapalnený zemný plyn lodnou dopravou.
Problém predstavuje aj výstavba plynovodu Nord Stream 2, ktorý má po dokončení zvýšiť dodávky ruského plynu Európanom. USA od európskych štátov požadujú, aby sa do projektu nezapájali, inak s nimi prestanú spolupracovať.
Washington chcel sankciami Rusko vytrestať za to, že odmieta tancovať podľa jeho nôt. Moskva však aj z týchto sťažených podmienok dokázala vyťažiť maximum pre seba.
Tovar dovážaný predtým zo Západu nahradila vlastnou výrobou a ruský priemysel tak zažíva obdobie výrazného rozmachu. Najmä súčasný rozmach potravinárskeho priemyslu a poľnohospodárstva je závideniahodný.
Rusko za roky sankcií nielenže dosiahlo potravinovú sebestačnosť, ale zároveň produkuje kvalitné potraviny podľa vlastných, prísnejších noriem, než aké platia v súčasnej Európe.
A obchodných partnerov, o ktorých prišlo v USA či EÚ, ľahko našlo v krajinách mimo západného sveta. Sankcie mali Rusko dostať na kolená. Zdá sa však že porazených dnes treba hľadať na opačnej strane polarizovaného sveta.
