Galakoncertom Chlapčenský úsmev oslávil textár a básnik Ľuboš Zeman sedemdesiate narodeniny. Gratulantmi vo Veľkom koncertnom štúdiu slovenského rozhlasu boli interpreti, ktorí majú vo svojom repertoári pesničky so Zemanovými textami. Sprevádzal ich orchester Pavla Zajáčka a sláčiková sekcia Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu.
Bratislavský rodák Ľuboš Zeman sa textárskej tvorbe venuje od roku 1969. Jeho prvý text piesne V storočnej aleji nahral Ľuboš Novotný. Ak by mali zaznieť iba tie známejšie z jeho tvorby, určite by to vystačilo na veľký festivalový večer. Šestnásť z nich – tých naj – sa dostalo do playlistu galavečera.
Začínal Mário Kuly Kollár s hitom Čardáš dvoch sŕdc, po ňom Júlia Hečková s lýrovým hitom Spútaná láskou, song Na život a na smrť ponúkla skupina Instinct, Sklíčka dávnych stretnutí zaspievala Ivana Regešová, Starého tanečníka uviedla kapela Polemic, Pár nôt ponúkla Beáta Dubasová. Vašo Patejdl zahral a zaspieval hneď dve piesne – Voňavky dievčat a Chlapčenský úsmev.
V polovici koncertu uviedli do života Jožo Ráž, Ján Ďurovčík, Peter Matyšák a jubilant knihu básní a textov Malá tichá radosť a CD Zlodej slnečníc, na ktorom sú všetky pesničky skupiny Elán, ku ktorým texty napísal Ľuboš Zeman. Obe vyšli aktuálne k jeho životnému jubileu.
V druhej časti koncertu zaznela Rozlúčka v daždi v podaní Martiny Schindlerovej, hit Taliansky muzikál v podaní súrodencov Hečkovcov, Miro Žbirka s kapelou zahral skladbu Drahá. Mimochodom, je jedinou v jeho repertoári, ku ktorej napísal Zeman text.
Lýrovku Lúčenie si mnohí pamätajú v podaní Věry Špinarovej, diváci si ju vypočuli v podaní trojice Beáta Dubasová, Martina Schindlerová a Ivana Regešová. Elán uviedol dve pesničky, Ulicu a Kaskadéra. Na záver zaznel jeden z najväčších hitov V slovenských dolinách, ktorému súčasný sound pridal Mário Kuly Kollár.
Finále, klaňačka, poďakovanie, potlesk a standing ovation pre jubilanta. Galakoncert dostal názov Chlapčenský úsmev. Ten chlapčenský úsmev patrí dodnes aj k čerstvému sedemdesiatnikovi Ľubošovi Zemanovi. A patril mu aj štvrtkový večer. O nič neprídu ani televízni diváci. Záznam koncertu odvysiela verejnoprávna RTVS.
Na svojom konte má Zeman takmer 500 textov. Ako vznikali? „Musíš po prvé dlho žiť, musíš mať s kým a s čím, musíš mať hlavne inšpiráciu, pretože život prináša témy, ktoré len tak nemôžeš nasilu vymyslieť. Možno ich nebolo úplne 500, možno iba 490, ja ale beriem do úvahy vážnejšie tak 300 textov, ktoré sú stotožnené s mojím svetonázorom.
Sú tam interpreti, ktorí vždy vedeli, čo chcú, vedeli čo nechcú, Elán, Patejdl, Grigorov, Hečkovci. Ale z tej staršej generácie si veľmi vážim Janku Kocianovú a Karola Duchoňa, ktorí žiaľ už tu nie sú, ale patria do zlatého fondu slovenskej populárnej hudby,“ uviedol po koncerte pre TASR.
„My sme začali spoluprácu niekedy v roku 1980, keď sme ako mladá kapela Elán hľadali textárov. Pochopili sme, že sami to urobiť nevieme, oslovili sme starších kolegov, pre nás to už boli ľudia, etablovaní na hudobnej scéne. Im sa to naše snaženie zapáčilo a dali nám príležitosť.
Začali sme spolupracovať, dali nám texty. V kapele Jožo viac ťahal s Borisom, ja viac s Ľubošom. Vznikol Kaskadér, ďalšie pesničky a Ľuboš sa stal Elánista. Keď som v roku 1985 z Elánu odišiel, Ľuboš mi veľmi pomohol, keď vznikla platňa Chlapčenský úsmev,“ dodal Vašo Patejdl.
„S Ľubošom som sa spoznala v roku 1982 na Košickom zlatom poklade, kde bol ako mladý redaktor z Bratislavy spolu s Pavlom Danišovičom. Tam ma objavili, potom sme sa stretli, Ľuboš však nemal veľmi čas, keďže vtedy písal texty pre Elán, Hečkovcov. Chodila som nahrávať do rozhlasu, tak sme sa stretávali pravidelne. Umelecky sme sa stretli v pesničke Muzikantské byty v roku 1989 spolu s Vašom Patejdlom,“ doplnila Beáta Dubasová.
„Pre mňa je to spomienka, že vidím mladého chalana, ktorý dostal za úlohu postarať sa o nahrávku skupiny Modus, ktorá vyhrala slovenský bítový festival. Mali sme otextovanú pesničku Smútok a išli sme ju nahrať. V podstate vďaka Ľubošovi sa to rýchlo zorganizovalo. Tak mám na neho spomienku ako na niekoho, koho som v rozhlase stretol medzi prvými,“ zaspomínal aj Miro Žbirka.
„Ľuboš Zeman patrí k tvorcom moderného jazyka slovenskej populárnej hudby. Od metaforického výrazu v textoch pre Karola Duchoňa prešiel k pouličnému slangu chlapcov z predmestí, čo sa odráža v textoch Roba Grigorova. Jeho jazyk ulice, tenisiek a džínsov pre Elán je drsný i nežný, ako grafitti doby. Dobré texty sú sloganmi našich životov. Ľubo Zeman vie také stále písať,“ hovorí publicista a textár Vladimír Puchala.
Vašo Patejdl – Voňavky dievčat:
