Ak sa vo verejnej diskusii objaví profesor Jozef Bátora z Katedry politológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, mali by politici a novinári zbystriť pozornosť. Je neúnavným propagátorom liberálnej demokracie a podsúva ju verejnosti spôsobom, akoby ju Slovenská republika mala zakotvenú vo svojej ústave.
Naposledy sa k tejto téme vyjadril v diskusnej relácii Z prvej ruky Slovenského rozhlasu začiatkom januára tohto roku. V nej zdôraznil, že vo svete je 25 štátov liberálnej demokracie a Slovensko patrí k nim.
Bez okolkov možno povedať, že Bátora šíri hoaxy. Slovenská republika sa nehlási k nijakej ideológii, čo by profesor z katedry politológie mal vedieť. A nepochybujem, že aj vie. Prečo teda zavádza slovenskú verejnosť?
Jedným z vysvetlení môže byť skutočnosť, o ktorej vo videu z istej verejnej diskusie hovorí novinár, niekdajší šéfredaktor denníka SME Martin Milan Šimečka. Tvrdí, že americký miliardár George Soros dal k dispozícii 18 miliárd dolárov na šírenie liberálnej demokracie vo svete. Na Slovensku sa už finančná pomoc Sorosa k politickej zmene výrazne prejavila pri porážke Vladimíra Mečiara v roku 1998.
Otvorene o tom hovorí nielen Šimečka, ale priznal sa k tomu samotný Soros práve na pôde Univerzity Komenského. Soros bez ostychu zverejnil cieľ svojho úsilia v knižke Vek omylnosti. Okrem iného v nej píše uvádza: „Ak preložím svoju filozofiu do podoby filozofického zámeru, môžem svoj cieľ definovať ako globálnu otvorenú spoločnosť.“
Samozrejme, že má ambíciu svetového vládcu. Na to však potrebuje, ako sám uvádza v knižke, „všeobecne prijímanú ideológiu“. Na inom mieste hovorí, že otvorená spoločnosť rovná sa liberálna demokracia. Zrejme nie je náhoda, že profesor z UK a mnohé nadácie usilovne pracujú na tomto kontexte.
Prečo sa máme mať na pozore pred šírením jedinej správnej ideológie – liberálnej demokracie? Už sme zabudli, ako dopadla naša spoločnosť, keď mala v ústave definovanú vedúcu úlohu komunistickej strany? A to nás režim ani nenútil veriť v jeho ideológiu a vyznávať ju.
Kto stál bokom, mal smolu v tom, že nemohol zastávať nijakú lukratívnu pracovnú pozíciu, nemohol sa zúčastňovať na politickom živote v štáte. Komunistická doktrína sa presadila násilím, liberálna cez peniaze.
Spätný pohľad na vývoj Slovenska po roku 1989 nás utvrdzuje v tom, že pre Sorosove peniaze majú mnohí Slováci veľkú slabosť. Kto získal moc po voľbách v roku 1998, do ktorých „filantrop“ investoval dvadsať miliónov dolárov? Dzurinda a jeho SDK. Prakticky to boli väčšinou ľudia pochádzajúci z KDH.
Nástup Dzurindovej vlády znamenal tvrdý útok na médiá, najmä obsadením STV teroristickým spôsobom. Šéfkou správnej rady Nadácie otvorenej spoločnosti financovanej Sorosom bola v istom období Iveta Radičová.
Tá sa v roku 2010 stala premiérkou a dokončila ovládnutie verejnoprávnych médií zlúčením rozhlasu s televíziou. Nestihla zrušiť Ústav pamäti národa, lebo jej vláda padla. Prečo mala záujem zrušiť jedno z dôležitých centier mapovania dejín Slovákov?
Soros v citovanej knihe o tom píše: „Návrat k tradičnému spôsobu myslenia by bol možný, iba ak by ľudia vedeli zabudnúť na svoje staršie dejiny.“ Je teda jasné, prečo sa rovnobežne s presadzovaním liberálnej demokracie útočí na všetky inštitúty zachovávajúce slovenskú históriu.
Prečo EÚ tvrdo zakročila proti vydaniu Ďuricovej knižky Dejiny Slovenska a Slovákov v roku 1995? Prečo sa súčasný minister vnútra vyhráža občianskemu združeniu politických väzňov, že nebude dotovať ich časopis, v ktorom sú uverejňované najmä rozhovory s obeťami komunizmu?
Zničiť historickú pamäť, nastoliť vyhovujúcu ideológiu, to je cesta k Sorosom vysnívanej globálnej spoločnosti. Všetky prostriedky nátlaku, aké sú dnes už v spoločnosti jasne viditeľné, považuje za legitímne, nemá problém ich financovať a pritom zdanlivo bojovať proti korupcii.
K najznámejšiemu a najväčšiemu korupčníkovi sveta sa z jeho politickej „sekty“ na Slovensku asi najoddanejšie hlási práve Martin Milan Šimečka, syn Milana Šimečku, disidenta z obdobia komunistického režimu a otec súčasného europoslanca Michala Šimečku.
