V rokoch 1945 – 1948 vládol v Československej republike takzvaný režim ľudovej demokracie. Bola to doba triumfalizmu nad nacizmom a v krajine sa mainstreamovou kultúrou stala najmä tá radikálne ľavicová, ktorú reprezentovala Komunistická strana Československa.
Ostatné strany sa tejto rétorike a kultúre museli v istej miere prispôsobiť. Nakoniec im to však nijako nepomohlo. Košický vládny program jednoducho nastavil také pravidlá hry, ktoré najviac vyhovovali komunistom a tí z toho nakoniec aj maximálne vyťažili.
Dnes sa ako mainstreamová kultúra snaží tváriť progresivizmus. Má to však svoje háčiky. Po prvé, progresivizmus vyznáva len veľmi malá časť slovenskej verejnosti. Taká, čo sa stretáva v rôznych Cvernovkách a Hríbových Lampách vo dvoch najväčších slovenských mestách, kým zvyšok Slovenska si žije svoj život, výrazne odlišný od tohto progresívneho.
No a po druhé, hnutie reprezentujúce dnešnú ideológiu, snažiacu sa tváriť ako mainstreamovú, je mimo parlamentu. V snemovni je len jeden poslanec, ktorý sa k strane pridal, ale nevyzerá to, že by stihol širšiu verejnosť osobitne zaujať. Progresívcom nepomáha ani to, že z ich liahne pochádza aj súčasná prezidentka SR Zuzana Čaputová.
Čo sa týka nového predsedu Progresívneho Slovenska Michala Šimečku, jeho osobou len pokračuje tápanie progresívcov v snahe prezentovať nejestvujúce silné líderské osobnosti. A tak sa mladý europoslanec stal už štvrtým predsedom progresívcov, ktorých stále možno zaradiť medzi relatívne nové strany. Jeho predchodcami vo funkcii boli Ivan Štefunko, Michal Truban a Irena Bihariová.
V niečom by sme našu dobu určite mohli porovnať práve s obdobím tzv. ľudovej demokracie. Okrem akejsi preferovanej mainstreamovej kultúry je tu aj prax vytesňovania nevhodných názorov a strán.
V období rokov 1945 – 1948 sa to dialo na báze združenia strán a spoločenských organizácií do Národného frontu, pričom doň neboli zahrnuté vplyvné prvorepublikové strany agrárnikov a ľudákov. Dnes sme toho svedkami skôr neoficiálne, vytláčaním istých názorov a politických subjektov z mediálneho a verejného priestoru. Ide najmä o vytesňovanie ĽSNS a hnutia Republika.
Mimochodom, je zaujímavé, že tieto dva subjekty svojimi názvami pripomínajú dve v období ľudovej demokracie zakázané strany: Republika pripomína Republikánsku stranu poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu a ĽSNS názvom ľudákov nielen evokuje, ale sa k ich tradícii čiastočne aj hlási.
Z tohto všetkého možno vyvodiť nasledujúcu pointu: hoci režim z rokov 1945 – 1948 v mnohom pripomína súčasný, komunisti mali aj vďaka vplyvu Sovietskeho zväzu tesne po vojne veľmi priaznivo rozdané karty – čo už o súčasnom systéme a progresívcoch už s istotou tvrdiť nemôžeme.
Kým komunisti po 2. svetovej vojne skutočne nadchli veľkú časť pracujúcich más, to isté nemožno povedať o veľmi nevýraznom dojme, ktorý aktuálne v slovenskej spoločnosti zanechávajú progresívci. Ich ideológia je veľkej väčšine slovenských občanov cudzia.
Navyše, strany ako ĽSNS, Republika a podobné nie sú zakázané. „Len“ sa im pri každej príležitosti kladú pod nohy polená. Je však zrejmé, že by sme sa na súčasné pomery nemali pozerať úplne fatalisticky.
Proti aktuálnemu režimu je skutočne možné bojovať a je možné dosahovať v tomto boji aj zatiaľ čiastočné víťazstvá. (Za také môžeme považovať napríklad neodsúhlasenie väzobného stíhania Roberta Fica v NR SR.)
Niektoré súčasné procesy vlastne pripomínajú skôr dianie za prvej Československej republiky či za Rakúsko-Uhorska. Nik nespochybňuje, že dnešné politické a spoločenské pomery sú veľmi ťažké. Navyše, v tomto krátkom texte sme sa vôbec nevenovali zahraničnopolitickým súvislostiam, ktoré sú pre naše dianie do veľkej miery určujúce.
Aj na základe tejto krátkej úvahy je však veľmi pravdepodobné, že je tu aj určitý priestor na mierny optimizmus. Hoci je jasné, že politický boj za suverénne a demokratické Slovensko bude ešte mimoriadne náročný a tvrdý.
