Dvadsiateho deviateho marca uplynuli už dve desaťročia od nášho vstupu do Severoatlantickej aliancie. Pritom podľa pôvodných plánov Michaila Gorbačova, ktorý mal spoluvytvárať novú Európu, sme sa súčasťou paktu nemali stať.
Po skončení studenej vojny sa začali v Európe prerozdeľovať sféry vplyvu. Gorbačov mal o jej strednej časti predstavu ako o moste medzi Východom a Západom. Takáto neutrálna, demilitarizovaná zóna však nehrala do karát Washingtonu, ktorý chcel na starom kontinente získať čo najväčší vplyv.
Hra Washingtonu
A tak rozohral hru. Gorbačov súhlasil so zjednotením Nemecka, kde mal Sovietsky zväz dovtedy na základe kapitulácie Berlína po 2. svetovej vojne právo na okupáciu časti územia a nachádzalo sa tam zhruba 380-tisíc sovietskych vojakov. Garantoval aj odchod vojsk z ďalších krajín a za to dostal sľub, že sa NATO nebude rozširovať na východ.
Washington však svoj sľub o zachovaní hraníc paktu nemyslel vážne. Gorbačovovi nikto nedal nijaké písomné záruky, nepodpisovali sa nijaké zmluvy. Po zániku Varšavskej zmluvy sa pritom automaticky očakávalo aj rozpustenie NATO. To sa však nestalo. Naopak, už v roku 1990 sa uvažovalo o jeho rozširovaní.
V prvej vlne v roku 1999 doň vstúpili Poľsko, Maďarsko a Česko, o päť rokov neskôr pribudlo ďalších sedem krajín vrátane Slovenska. A to aj napriek tomu, že o vstupe do NATO u nás nerozhodli občania. Referendum o vstupe do NATO sa konalo 23. a 24. mája 1997 a keďže účasť dosiahla iba 9,53 percenta, bolo neplatné.
Stúpenci NATO a západná propaganda o pakte tvrdia, že je to obranné zoskupenie. To, aká je skutočnosť, azda najlepšie dokazuje bombardovanie Juhoslávie. Uskutočnilo sa v rozpore s medzinárodným právom, bez mandátu OSN a bez zveličenia ho možno označiť za najväčší zločin v dejinách Severoatlantickej aliancie.
NATO zvrhlo na územie Juhoslávie 37-tisíc zakázaných kazetových bômb a nezastavilo sa ani pred použitím munície s ochudobneným uránom. Za obeť padli mosty, školy, nemocnice, elektrárne a dokonca aj štátna televízia, ale i autobusy či vlaky. Zahynulo vyše 2500 civilistov. Stopy po jeho agresivite možno nájsť v rôznych častiach sveta.
Spojené štáty si totiž cez NATO presadzujú svoje geopolitické záujmy a ostatné členské štáty paktu im bez zaváhania pri tom asistujú.
Vojská aliancie sa dlhodobo nachádzajú napríklad aj v Sýrii. Prsty mali napríklad aj v arabskej jari, ale najväčšie zasahovanie v regióne pocítila podľa všetkého Líbya. NATO tam po viac ako ôsmich mesiacoch krvavých bojov asistovalo ozbrojeným povstalcom pri zvrhnutí plukovníka Muammara Kaddáfího a zmene režimu.
Hrozba eskalácie konfliktu
Po príklady využívania NATO na presadzovanie záujmov Washingtonu nemusíme chodiť ďaleko. Za našimi východnými hranicami prebieha zástupná vojna proti Rusku na Ukrajine, kde USA a NATO bojujú ukrajinskými rukami.
Na videách, ktoré sa šíria sociálnymi sieťami, nezriedka vidno vojakov rôznej pleti, hovoriacich rôznymi jazykmi, ale oblečených zväčša v ukrajinských uniformách. Poľský minister zahraničia Radoslaw Sikorski potvrdil, že vojaci NATO už sú na Ukrajine.
Už pred ním sa podobne vyjadril istý nemenovaný európsky bezpečnostný činiteľ, ktorý povedal, že „všetci vedia, že na Ukrajine sú západné špeciálne jednotky. Len to oficiálne nepriznali“.
Francúzsky prezident Emmanuel Macron zachádza ešte ďalej – začal vytvárať alianciu krajín, ochotných otvorene poslať vojská na Ukrajinu. Spojencov našiel v Pobaltí. „Provokovať Rusko je zbytočné a nebezpečné,“ zareagoval na jeho iniciatívu bývalý francúzsky minister obrany z čias prezidenta Nicolasa Sarkozyho Hervé Morin.
Už nestačí len dodávať Kyjevu zbrane, tie vývoj konfliktu nezvrátia a nepomôžu Ukrajine poraziť Rusko. O to totiž po celý čas ide. Západ vytváral z Ruska za asistencie médií nepriateľa už dávno pred vypuknutím konfliktu na Ukrajine. Teraz Európanov podobným spôsobom pomaly pripravujú na možnosť vypuknutia skutočnej vojny Západu proti Rusku.
To, že na západe Ukrajiny vypukla v roku 2014 občianska vojna s cieľom zničiť etnických Rusov, ktorí nesúhlasili so štátnym prevratom v Kyjeve, sa však médiách hlavného prúdu nespomína. Ani to, že na ukrajinskej strane prakticky od začiatku bojovali aj žoldnieri zo Západu.
Aj Slovensko bolo ako člen NATO cez dodávky zbraní takisto vtiahnuté do vojnového konfliktu. Predchádzajúce vlády za necelé štyri roky stihli odovzdať Ukrajincom okrem iného stíhačky MiG-29 aj systém protivzdušnej obrany S-300, čím zostalo naše územie nechránené. Stali sme sa krajinou prakticky s nulovou obranyschopnosťou.
NATO nám tak neprináša pokoj, stabilitu, bezpečnosť a mier, ako tvrdí propaganda, ale presne naopak. Riziko prepuknutia veľkej vojny sa stále zvyšuje a my sme do nej stále – aj keď nepriamo – zapojení.
Veľké nebezpečenstvo predstavuje aj najnovšia Macronova iniciatíva, keďže sme bezprostredný sused Ukrajiny. Dohodou s USA sme naše územie prakticky odovzdali cudziemu štátu a pri prípadnej eskalácii konfliktu by sme sa stali jedným z prvých terčov.
Záťaž pre ekonomiku
Z nášho členstva v NATO vyplývajú výhody jednoznačne pre Spojené štáty. Cez pakt nám USA vnucujú svoje zbrane, ktoré máme od nich kupovať. Zbrojársky priemysel by bez vojen stratil svoje opodstatnenie a ako povedal bývalý kandidát na francúzskeho prezidenta generál Didier Tauzin, NATO je len stroj na vojny.
Keďže naša bývalá vláda pod nátlakom paktu darovala svoje zbraňové systémy na Ukrajinu, teraz musíme znova zaplniť svoje prázdne sklady. Samozrejme, očakáva sa od nás, že to budú práve americké zbrane.
K nezmyselným vojenským nákupom patria aj americké vrtuľníky Viper pre námornú pechotu, ktorých osud je zatiaľ neistý. Načo by boli štátu, ktorý nemá more? Bývalý minister obrany Jaroslav Naď však vtedy na sociálnej sieti napísal: „Vojaci ich chcú, Slovensko ich potrebuje a sú so zľavou.“
Ďalším z dôsledkom vstupu do Severoatlantickej aliancie je budovanie základní na našom území a prítomnosť vojakov paktu, najmä amerických. Ich činnosť nám okrem iného spôsobuje aj environmentálne škody.
Americkí vojaci sú podľa našej nevýhodnej zmluvy s Washingtonom chránení jurisdikciou USA a na Slovensku nemôžu byť odsúdení za trestný čin, ak ho tu spáchajú.
Čo je najhoršie, základne NATO na Slovensku s americkým personálom sa môžu stať po rozšírení vojny legitímnym cieľom odvetných vojenských útokov ruskej armády. Ohrozený by bol v prvom rade Sliač, kde by sa z pôvodne civilného letiska ľahko mohlo stať letisko paktu.
Ďalším aspektom je záťaž pre ekonomiku. Nielenže sme nútení dávať dve percentá HDP na zbrojenie, ale tlačením do dodávania zbraní a výroby munície sa zhoršuje ekonomická situácia európskych krajín, členov NATO a EÚ.
Členstvo v NATO nám prinieslo aj zámerné zhoršenie tradične dobrých vzťahov s Ruskou federáciou. Strácame lacné zdroje ropy a plynu, ktoré zvyšovali konkurencieschopnosť Slovenska, ale aj Európy v rámci svetovej ekonomiky.
Zdá sa, že členstvo v NATO nám neprinieslo nijaké pozitíva. Aj keď servilní prozápadní politici a mediálny mainstream tvrdí opak, NATO nekriticky vychvaľujú a nepripúšťajú nijakú inú možnú alternatívu obrany Slovenska vrátane neutrality. Zdá sa, že najvýhodnejšia by pre nás predsa len bola Gorbačovova predstava neutrálneho mosta medzi Východom a Západom.
