Proti Igorovi Matovičovi sa postavili aj jeho poslanci, keď novinárov prirovnal k tým, čo slúžili Hitlerovi. Veľmi silné prirovnanie, ale Matovič povedal iba to, čo si myslí väčšina občanov.
Napokon, rozloženie hlavnoprúdových médií a ich obsah ukazujú na bezfarebnosť názorového spektra, jednoznačnú podporu liberalizmu a jeho politických predstaviteľov. A Matovič nepatrí k liberálom.
Kedysi sa podobne na adresu denníka SME vyjadroval Ján Slota. Tiež nepatril medzi liberálov. A rovnako vyjadril väčšinovú mienku na denník, ktorého redaktorov prezývali “smetiari”. Mimochodom, orientáciu denníka potvrdil aj riaditeľ jeho vydavateľstva Alexej Fulmek v knižke Bol som dlho v SME.
Prečo ľudia štrngali kľúčmi na námestiach v roku 1989? Mali dosť vlády jednej strany, dosť dirigizmu, čo môžu a nemôžu, dosť vymývania mozgov masmédiami. Z ústavy bola ako prvá odstránená časť hovoriaca o vedúcej úlohe komunistickej strany a cenzúra. A novinári boli vzápätí pozývaní na preškolenie do zámoria. Niektorí aj na bližší Západ.
Z tých, čo sa dodnes mediálne prezentujú, sa v čase nástupu demokracie zamestnali v denníku Smena. Napríklad Róbert Kotian a Marián Bednár. Fulmek takto predstavil čitateľom Kotiana: „Od roku 1990 bol komentátorom Smeny, neskôr SME, kde zostal do roku 2002. Pracoval ako hovorca Slobodného fóra Zuzany Martinákovej.
Bol dramaturgom relácie Z prvej ruky v Slovenskom rozhlase, pracoval pre tituly Domino fórum, Hospodárske noviny a pracuje aj pre denník Šport. Pre vydavateľstvo Petit Press robí prílohu Magazín o knihách. V rozhlase moderuje reláciu dejiny.sk“.
O Bednárovi zasa: „Od roku 1990 bol v Smene, kde pracoval ako komentátor. V roku 1995 odišiel na osem rokov do rádia Slobodná Európa…“ atď. Takže komentátori denníka SME, z ktorého naklonovali Denník N, z trhu vytlačili na okraj médiá nezdieľajúce ich názorovú líniu.
„Smetiari“ postupne skúpili, alebo ako oni tomu hovoria sfúzovali, všetky mienkotvorné denníky, okrem jedného proslovenského. Ten zanikol z finančných dôvodov. Len na okraj, americký miliardár George Soros, známy exportom liberalizmu do sveta, nie tak dávno odkúpil podiel v denníku SME, čím sa len potvrdila a upevnila dovtedajšie ideologické zameranie tohto periodika.
Čo z toho vyplýva? Novinári sa po roku 1989 rozdelili na proslovenských a proatlantických. Takých, čo presadzujú záujmy Slovenska, a tých, čo presadzujú cudzie záujmy. Vo volebnom roku 1998 dokonca Slovenský syndikát novinárov školil novinárov “za zmenu”.
Po voľbách v roku 1998 už proslovenskí novinári už takmer nemali v mediálnom priestore miesto. Dzurindova vláda zašla tak ďaleko, že v STV zatvorila nepohodlných novinárov na 28. poschodí výškovej budovy televízie pod dohľadom esbéesky a postupne ich vyhadzovala zo zamestnania. Samozrejme, že liberálna tlač ich dodnes biľaguje. Veď mali iný názor…
Dnes sa “demokrat“ Mikuláš Dzurinda, pod politickou záštitou ktorého sa diali čistky nielen vo verejnoprávnom médiu, a ktorý sa “preslávil” najmä tým, že rozpredal strategické podniky nenásytnému Západu, znovu usiluje vrátiť do politiky…
Súčasná liberálna politika mala teda v médiách cestu vydláždenú a mediálny priestor vrátane RTVS je takmer nepriepustný pre iný názor. Ak sa vyskytne, je považovaný za extrémistický, radikálny a ako taký ho treba postihovať.
Legislatíva na úplné umlčanie “nežiaducich” názorov sa už pripravuje. Celému procesu hrajú do karát aj vonkajšie okolnosti, lebo vojnu na Ukrajine môže vláda bez problémov využiť na vyhlásenie výnimočného stavu a obmedzenia slobody slova s ním spojené.
Na vývoj politickej scény, a to nielen na Slovensku, nemali občania nikdy taký vplyv, ako globálny kapitál. Ten postupne požiera všetko bohatstvo sveta. Matovič je len malá figúrka na veľkej šachovnici. Pre mediálnu hmlu na ňu občan takmer nedovidí. Ale pomaly na vlastnej koži začína pociťovať účinky jeho moci.
