Posledné voľby okrem iného ukázali, že jediná relevantná, a ako-tak ľavicová strana na Slovensku je Smer-SD. Takže ak chceme uvažovať, aká je budúcnosť ľavice u nás, musíme sledovať, ako sa vyvinie situácia v tejto strane. Všetko sa rozhodne v najbližších mesiacoch, preto je zvláštne, že o budúcnosti ľavice a Smeru prakticky neexistuje debata medzi ľavicovými intelektuálmi.
Ak sa aj nejaká analýza v ľavicovom spektre objaví, väčšinou sa zaoberá polpercentnými stranami bez akéhokoľvek vplyvu a jedinej strane, kde sa o budúcnosti ľavice reálne môže rozhodnúť, sa venujú len sporadické analýzy, ktoré nejdú do hĺbky a len moralizujú.
Diskusia o budúcnosti ľavice je preto momentálne mimoriadne dôležitá. Nejde o sympatie k tomu, či onomu politikovi, nejde o to, kto je krajší, a kto to či ono krajšie povedal, ale ide o to, či autentická ľavicová politika prežije túto temnú dobu.
Blaha – ľavicové svedomie strany
To, že sa v Smere pomaly začína súboj o predsednícku stoličku, ktorý vyvrcholí na sneme v závere roka naznačili už obaja horúci kandidáti na túto funkciu. Pellegrini hneď po volebnej noci i neskôr viackrát zopakoval, akú dostal dôveru vo voľbách, a že ho to nejakým spôsobom zaväzuje.
Fico hneď počas volebnej noci priamo vylúčil, že by ho Pellegrini mohol vymeniť na stoličke a okamžite túto debatu skončil. Takisto jeho často opakované tvrdenie o tom, že „chce mať zo Smeru čisto ľavicovú stranu„ znie skôr, ako posolstvo jeho straníckym oponentom, ako odkaz pre voličov.
Fico a Pellegrini sú jediní potencionálni lídri, z ktorých môže vzísť predseda strany Smer po ďalšom sneme. To, ako to dopadne, sa musí rozhodnúť už pred snemom, na ktorom sa to len potvrdí. Aj keď v súčasnosti strana navonok pôsobí stabilným dojmom, vnútri sa už určite začala pozičná vojna frakcií oboch mocenských táborov. Aké sú teda mocenské a ideologické v Smere?
Každý, kto trochu dlhšie sleduje politiku si na základe posledných mesiacov musel všimnúť, že v strane sú mocenské prúdy minimálne dva a ideologické dokonca tri. Z politologického hľadiska situácia v Smere veľmi pripomína britskú labouristickú stranu.
V nej sú plus mínus tri hlavné prúdy: blairisti (centristi, ideológia Tonyho Blaira), soft left (tradičná sociálna demokracia, aktuálny predseda Keir Starmer), hard left (tvrdá ľavica, radikálna ľavica, ľavý okraj, Jeremy Corbyn, predtým Tony Benn).
V Smere centristov (liberálov) reprezentuje Pellegrini, tradičnú sociálnu demokraciu Fico a tvrdú ľavicu Blaha.
Ten však nemá mocenské postavenie a z mocenského pohľadu spadá určite pod Ficov tábor. Z ideologického pohľadu Pellegriniho prúd patrí skôr do politického stredu a na ideológiu nekladie veľký dôraz. Pellegrini by sa dal najlepšie prirovnať k Tonymu Blairu zo spomínaného britského príkladu. Je to technokratický typ doplnený páčivým marketingom.
Voliči by si ho vedeli pohodlne predstaviť aj v iných stranách u nás, ako napríklad v PS-Spolu, alebo Druckerovej Dobrej voľbe. Ak zostane v Smere, bude ho určite viac ťahať k “modernejším” a progresívnejším témam. Takisto bude viac posilňovať proatlantickú a proeurópsku orientáciu.
Na tento moment svojho času upozornil aj publicista Branislav Fábry v článku Pellegriniho „Progresívny“ Smer?, ktorým reagoval na útoky Petra Pellegriniho proti Ľubošovi Blahovi: „Ak Peter Pellegrini s Miroslavom Lajčákom budú útočiť na Ľuboša Blahu a súčasne podporovať stránky ako Zomri, Smer-SD na Slovensku dlho neprežije. Ak totiž vláda podporuje tých, čo hanobia voličov Smeru-SD ako práve stránka Zomri, zrádza mandát, ktorí jej voliči udelili. A aj tí ‘najskalnejší’ voliči na to raz prídu…“ .
Možno aj následkom tohto článku Pellegrini zastavil útoky proti Blahovi a začal ho rešpektovať ako zástupcu relevantného radikálne ľavicového prúdu. Uznal, že Blahove názory „rezonujú“ a majú podporu u určitej časti voličov, čo označil za „zdravý balans“.
Ficov prúd sa opiera najmä o tradičné chlebové témy, na ktoré bežní ľudia reagujú. Podporuje spoluprácu s odbormi, kladie dôraz na sociálne témy, sociálny štát alebo rodinu, ale nejde ďalej k radikálnejším ľavicovým témam (družstvá, štátne strategické podniky, nájomné byty, bezplatné zdravotníctvo, antikapitalizmus…).
V kultúrnych otázkach je skôr konzervatívny, dá viac na ľudové inštinkty. V zahraničnej politike usiluje o balancovanie medzi Západom a Východom (téma o jadre EÚ či kritika protiruských sankcií, aj keď proti nim nezahlasoval).
Blahov prúd, podobne ako iné radikálne ľavicové prúdy v Európe a vo svete, osciluje medzi marxizmom (znárodňovanie, triedny boj, revolúcia, robotnícky záujem, boj proti kapitálu, socializmus) a ľavicovým populizmom (v neutrálnom zmysle slova, nielen robotníci, ale celý ľud, všetky ľudové prúdy, vrátane národných, niečo ako Podemos). Z kultúrnej stránky sa najviac vyhraňuje voči liberálnym a progresívnym témam.
Fábry Blahu označuje ako svedomie ľavice v Smere: „Po roku 2016 prebral v Smere-SD úlohu „ľavicového svedomia strany“ Ľuboš Blaha. Jeho ideologické názory z minulosti, jeho schopnosť odhaliť a agresívnym jazykom popísať nedostatky súčasného systému v statusoch na sociálnej sieti pôsobili na ľavicového voliča presvedčivo.“
Tieto tri prúdy sa spoločne v jednej strane nachádzajú zväčša len v bipartistických systémoch. Či už v Británii, alebo USA. V politických systémoch s viacerými stranami často tvoria samostatné strany.
Pozičný boj a oddelená komunikácia medzi tromi krídlami
Po voľbách možno pozorovať nasledovný rozvrh zvnútra strany (z pohľadu najvýraznejších predstaviteľov strany): do Pellegriniho tábora môžeme zaradiť ľudí ako Raši, Saková, Žiga, Beňová, Laššáková a menej významných členov Eštoka alebo Kmeca.
Pellegrinimu nahráva fakt, že získal vo voľbách najviac prednostných krúžkov a taktiež na začiatku koronakrízy si urobil veľmi dobrý imidž a získal aj veľa tradičných voličov Smeru. Určite si toho je vedomý a pravdepodobne s touto kartou bude najviac hrať. Otázne je, ako mu to pomôže. Pellegriniho podpora sa primárne odvíjala od jeho funkcie a dobrý imidž môže postupne vyprchať.
Ficov tábor pozostáva najmä z nasledujúcich tvári: Tomáš, Richter, Blanár, Podmanický a menej významnejší Číž, Kamenický alebo Petrák. Mnoho ľudí z médii a politiky sa snaží vykresliť Fica ako Mečiara, ktorý stiahne svoju stranu so sebou. To je ale skôr ich želanie, ako realita.
Fico mal síce menej krúžkov ako Pellegrini, ale nebolo to ani zďaleka tak málo. Mečiar by o takej podpore pred koncom svojej kariéry mohol len snívať. Taktiež treba vziať do úvahy, že Fico je v politike ako ryba vo vode. Čiže je veľmi silný politický hráč a zároveň má v strane stále silnú podporu.
Ľuboš Blaha z mocenského hľadiska nemá v strane pozíciu a ani nijaký vlastný tábor. Počas kampane sa však ukázalo, že má dosť výraznú podporu v členskej základni. Jeho získaných 60-tisíc krúžkov, síce nie je veľa, ale je veľký predpoklad, že má najviac potenciálny voličov mimo strany.
To možno pozorovať pod jeho statusmi (časté reakcie typu “keby ste boli v inej strane”). Taktiež sa počas kampane začal obklopovať mladými tvárami, ako napríklad Igor Melicher alebo Erik Kaliňák – tí sú ale z mocenskej pozície strany zanedbateľní.
Pellegrini sa snaží orientovať predovšetkým na liberálneho alebo “slniečkarskeho” voliča. Dobrým príkladom je téma ĽSNS. Tu je Pellegrini pri každej príležitosti výrazne kritický a snaží sa to zdôrazňovať. Najlepšie to demonštroval, keď pred voľbami priamo zaútočil na Fica za jeho video o Mazurekovi.
Fico po voľbách vyšiel do protiofenzívy zdôrazňovaním ľavicovosti Smeru.
V tomto smere mu nemôže Pellegrini konkurovať, pretože nikdy nebol v ľavicovom prostredí a vždy patril skôr k podnikateľskému prostrediu v strane (predtým tvorili tzv. V4 – Glváč, Kažimír, Žiga a Pellegrini).
Počas Blahovho boja o šéfa ľudsko-právneho výboru sa nik z Pellegriniho krídla (Raši, Žiga atď.) neozval. Takisto bolo vidieť, že aj Ficove krídlo (Blanár, Tomáš a podobne) to nechalo kompletne na lídra, čo je jasný signál, že Pellegriniho krídlo je od Blahovho najvzdialenejšie, zatiaľ čo Ficovo krídlo v otázke Blahu tiež lavíruje. Pellegrini chce, aby bolo mediáne jasné, že sa od ľavicového Blahovho prúdu dištancuje.
Fico síce za Blahu bojoval, pretože mocensky potrebuje v pozičnej vojne s Pellegrinim podporu ľavicového prúdu (nedá sa budovať „čistá ľavicová strana“, o ktorej Fico hovorí, bez ľavičiarov), ale Fico s Blahom sa neukazujú ako tandem, naopak, pretrváva silná komunikačná deliaca čiara medzi všetkými tromi prúdmi.
Pozornejšiemu pozorovateľovi určite neunikol fakt, že spomenutí traja hlavní predstavitelia strany takmer výlučne komunikujú samostatne. Fico a Pellegrini sa takmer nikdy neobjavia spolu na tlačovke (okrem situácií, keď je prítomný celý poslanecký klub). Blaha s nimi takisto nie. Blaha na tlačovke po voľbách do ľudsko-právneho výboru bol dokonca sám.
Pellegrini sa objavuje na tlačovkách väčšinou buď sám, alebo v poslednom čase so Sakovou. Fico takmer vždy po boku Erika Tomáša. Zaujímavý je aj fakt, že Blahova komunikácia na sociálnej sieti, kde najviac dominuje, je poväčšine oddelená od “línie” Smeru a so stranou rezonuje skôr náhodne. Každý z týchto troch prúdov zámerne alebo spontánne vytvára dojem „samostatnosti“, vzájomne sa nekontaminujú a ide o akési manévre pred vojnou.
Zmierenie by znamenalo silný Smer
Pri zahraničnej politike je rozpor najväčší. Pellegrini je zo všetkých najvýraznejšie orientovaný pro-EU a pro-NATO. Najviac to bolo vidieť, ako ešte pred voľbami zaútočil na Blahu počas zasadania parlamentného eurovýboru.
Fico je z pohľadu zahraničnej politiky taktiež orientovaný na EÚ a NATO, čo často opakuje, ale smerom na Rusko alebo Čínu nie je konfrontačný, skôr racionálny. Blaha je v zahraničnej politike značne kritický k EÚ a USA, čo môže dráždiť proatlantické štruktúry v strane. Aj to môže byť jedným z dôvodov, prečo sa strana tak rýchlo zmierila s jeho nezvolením do zahraničného výboru.
Navonok zatiaľ súboj výrazne neprebieha. Pri pohľade zvonku to vyzerá, že je strana jednotná a bez vnútorných treníc. Jestvuje však niekoľko dôvodov, prečo to tak v skutočnosti nemusí byť. Pellegrini nikdy nehovorí pochvalne o Ficovi alebo Blahovi a taktiež sa ich nikdy verejne nezastane, maximálne pri priamej otázke povie, niečo v zmysle, že aj takých v strane treba kvôli jej veľkosti, ale ako keby dával vedieť, že on to chce inak.
Na Ficovi je vidieť, že sa snaží byť v strane zmierovateľom. Keď môže, zastane sa aj jednej aj druhej strany. No svojím spôsobom komunikácie, to že tlačovky vedie bez Pellegriniho, alebo Blahu, sa akoby voči nim nepriamo vymedzuje.
Blaha síce drží stranícku líniu a často v statusoch obhajuje Pellegriniho a najmä Fica, ale jeho statusy sú od Smeru odtrhnuté, nijako so Smerom nesúvisia a dá sa očakávať, že pochopí, že ho Pellegriniho krídlo odsúva a postupne sa bude od obhajoby Pellegriniho dištancovať.
Všetko smeruje k straníckemu snemu, ktorý sa má konať koncom tohto roka, kde sa všetko rozhodne.
Aké sú pravdepodobné scenáre? Prvým je, že Fico obháji pozíciu a udrží status quo – tento scenár je logicky aj Ficovým cieľom, minimálne je preňho najviac výhodný. Na to, aby sa to mohlo dosiahnuť, by sa musela uhrať dohoda, aby každá strana bola ako-tak spokojná.
Čiže Pellegrini by mal dostať záruku, že bude exekutívnym lídrom po najbližších víťazných voľbách a Blaha by mal byť zvolený aspoň za podpredsedu strany. Najmä pre vyváženie ľavicových voličov. Keby sa s tým obe krídla zmierili, mohol by Smer zostať silnou stranou ako Britská labouristická strana.
Ak sa stane predsedom Pellegrini, zvíťazí liberálne krídlo. V tom prípade sa ako ideálna možnosť “upokojenia” javí zvoliť Fica do nejakej čestnej funkcie a víťazná skupina sa pravdepodobne pokúsi vytlačiť Blahu. Minimálne by sa tým zapáčila liberálnej tlači a marketingovo zabodovala. Alebo sa na to nepodujme, a Blaha odíde sám, keďže v liberálnej strane jeho ďalšie pôsobenie nebude mať zmysel.
Pellegrini je momentálne na koni, aj vďaka svojim voličským krúžkom, aj vďaka jeho úspešnému zvládnutiu koronakrízy na konci jeho vlády, čoho si je určite vedomý. Na druhej strane jeho popularita sa odvíjala predovšetkým od jeho funkcie.
Fico je zasa veľmi silný politický hráč a v strane má stále veľkú podporu. Na druhej strane, niekedy pôsobí dojmom, že už toho má dosť a viackrát už dal najavo, akoby chcel odísť (prezidentské voľby 2014, voľby za predsedu Ústavného súdu…).
Ako to všetko dopadne je v súčasnosti ťažké odhadnúť, no v najbližších mesiacov sa to začne rysovať, lebo táto mocenská hra sa musí dohrať ešte pred snemom. Tam sa to už len oficiálne potvrdí.
