Špeciálna premiéra nového filmu Pavla Barabáša Sloboda pod nákladom sa uskutočnila v v bratislavskom kine Cinemax Bory. Oceňovaný režisér vo svojom novom počine vzdal hold najstaršej generácii tatranských nosičov, ktorí zásobujú vysokohorské chaty. Prezrádza, prečo si zvolili tento spôsob života a ostali poslednými mohykánmi na európskom kontinente.
„Chcel som ukázať, že tatranskí nosiči majú svoje opodstatnenie. Aby ľudia, keď ich vidia na chodníku s tým ťažkým nákladom, mali iný prístup k tomu, čo si na tej chate kúpia, aby si vážili ten hlt piva alebo čaju, alebo horalku, ktorú si tam kúpia. Prosto vážiť si veci okolo seba,“ povedal pre TASR Barabáš, ktorý nosičské remeslo veľmi dobre pozná.
Sám bol nosičom, ako mladý študent nosieval na Zbojnícku chatu, vtedy však ešte nevedel presne, o čom nosenie je. „Nosil som väčšinou v lete počas prázdnin, poznával som nosičov a hlavne ten jednoduchý život – naložiť si niečo na chrbát a doniesť to do cieľa. To, čo ma táto práca naučila, mi ostalo doteraz.“ Bez nosičov by vo Vysokých Tatrách nevznikli turistické chaty, lanovky a vleky. Bez nosičov by naše veľhory vyzerali inak aj dnes. Stratil by sa v nich rozmer ľudskosti.
„Je úplne iné, keď stretnete na chodníku bielovlasého staršieho človeka, ktorý má 80 kilo na chrbte a snaží sa dopraviť ten sud na chatu. Rozmýšľate, prečo to tento človek robí, prečo skoro päťdesiat rokov robí túto nesmierne namáhavú prácu?“ naznačuje genézu intímneho dokumentu, ktorý vstúpil do slovenských kín 1. septembra.
Filozofiu nosičov, ktorí sa s nákladom na chrbte brodia v snehu, odolávajú búrke či víchrici, šliapu dlhými dolinami, stúpajú strmými svahmi v každom počasí, aby náklad dopravili vysoko na tatranské chaty, Pavol Barabáš približuje ako určitú formu meditácie. Tá čistí hlavu – oslobodzuje od okolitého sveta.
„Vysoké Tatry sú posledným horstvom v Európe, kde sa na vysokohorské chaty vynáša tovar na chrbtoch ľudí. Ani na poľskej strane nenájdete nosiča, tam to už riešia lanovky alebo jeepy, vybudovali sa cesty. V Alpách táto profesia už dávno zanikla,“ prízvukuje Barabáš, ktorého nový dokument odpovie na otázku, prečo v Tatrách táto robota zostala.
„Mladých ľudí, ktorí chcú robiť toto remeslo je dosť, ale, bohužiaľ, ekonomika je taká, že niekedy je lacnejšie niesť väčšie náklady helikoptérou. Tu však zohráva veľkú úlohu aj chatár, že chce dať prácu mladým, chce zachovať remeslo, lebo nedá sa na všetko pozerať len cez peniaze, ale aby tie doliny si zachovali aj rozmer ľudskosti,“ konštatoval dokumentarista a pripomenul slová Petra Petrasa, jedného z chatárov na Rainerovej chate:
„Nosič je najdôležitejším druhom, ktorému hrozí vyhynutie vo Vysokých Tatrách, lebo nielenže zásobuje chatu, ale je aj informátorom v doline za každého počasia, či je chodník schodný, kade ísť, pozná dolinu ako vlastnú dlaň. Samozrejme, obsluhuje pri okienku, znáša veci, odpadky, je prvý pri záchranných akciách. Je to veľmi dôležitý človiečik v tatranskej doline.“
Pavol Barabáš zaznamenal v Slobode pod nákladom príbeh štyroch tatranských nosičov starej generácie, ktorí do Vysokých Tatier prišli v rokoch 1968 – 1969 a hľadali si tam miesto, kde by mohli slobodne žiť. Ladislav Kulanga, Peter Petras, Ladislav Chudík a Viktor Beránek sa v Tatrách stali legendou.
Všetci majú viac než 66 rokov a stále aktívne nosia. A prečo sa do nosičského remesla zamilovali? Vo filme to vysvetľuje Viktor Beránek slovami: „Ja som sem prišiel kvôli horám. A nielen kvôli ich kráse, ale hlavne kvôli tomu, že som sa tu cítil slobodný. Mohol som tu žiť naplno a robiť to, čo som chcel. Tá sloboda sa nedá nahradiť ničím. Ničím.“
