Udalosti z 11. septembra 2001: osemnásť rokov klamstiev

Tí, čo študovali históriu, vedia, že nič nepovzbudí a neposilní despotický režim viac ako pompézny akt násilia, náhle a nezmyselné obete na životoch, ktoré umožnia tyranovi postaviť sa na dymiace trosky a vyhlásiť sa za hrdinu.

Práve v takých momentoch je možné nad verejnosťou, pokým je ešte v šoku z hrôz, ktoré prebehli pred jej očami, nastoliť tú najkrutejšiu tyraniu. Tieto slová napísal na margo udalostí, ktoré sa pred 18 rokmi udiali na území Spojených štátov amerických, nezávislý novinár James Corbett.

Oficiálna „pravda“ a pochybovači
Stredným mediálnym prúdom bezvýhradne akceptovaná oficiálna verzia udalostí z 11. septembra 2001 sa s časovým odstupom javí stále väčšmi ako dogma novej viery, ktorá nedokáže obstáť nielen v kontexte príčin a dôsledkov, ale ani po technickej stránke.

Zrodenie tejto slepej viery sprevádzala masívna mediálna masáž, afektovaný patriotizmus a verejné pranierovanie tých, ktorí v masovej hystérii nestratili hlavu a kritický nadhľad. Popri opodstatnených pochybnostiach sa roztrhlo vrece s absurdnými teóriami, a tak dostali všetci pochybovači posmešnú až sektársku nálepku konšpiračných teoretikov, ktorí uveria hocičomu.

Čas však ukázal, že hocičomu uverili skôr novinári stredného prúdu a šíritelia deravých, a preto stále opravovaných oficiálnych teórií o konšpirácii Usámu bin Ládina a jeho teroristov, ktorí mali z jaskýň Afganistanu naplánovať a riadiť úspešné útoky na vojenskú superveľmoc. Už v roku 2006 verilo oficiálnej verzii útokov len 16 percent Američanov, 53 percent usúdilo, že vláda niečo skrýva, 28 percent považovalo oficiálnu verziu za klamstvo a 3 percentá ľudí boli neistých.

Vzrastá počet ľudÍ hľadajúcich pravdu Z RADOV inžinierov, vedcov, pilotov, expertov na riadené demolácie, požiarnikov, spravodajských pracovníkov či právnikov.

Profesionálni zástancovia oficiálnej „pravdy“, stojacej na viere v pravdovravnosť politikov, sú odborníkmi na iné oblasti – vzťahy s verejnosťou, mediálnu komunikáciu, psychologické operácie, politický marketing, no neváhajú fušovať do medicíny, keď v bezmocnosti siahajú po spochybňovaní duševného zdravia oponentov.

USA pred jedenástym septembrom
V roku 2000 sa po kontroverzných prezidentských voľbách stal 43. prezidentom USA George Bush, syn Georgea Busha seniora. Bushov starý otec Prescott Bush a jeho svokor George Herbert Walker boli v tesných obchodných vzťahoch s nacistami, pomáhali financovať vzostup nacistickej strany.

Svoje záujmy mali v nacistickom priemysle, loďstve a bankovníctve. Táto kolaborácia pokračovala dokonca aj po tom, ako USA vstúpili do vojny s Nemeckom. Bushovci neprepásli príležitosť zarábať krvavé peniaze na vojne a smrti amerických vojakov a nevinných civilistov Európy a Severnej Afriky.

Pomáhali dokonca financovať stavbu koncentračných táborov, čím si zaistili podiely na ich ziskoch. Tieto obchody prekazila až vláda, ktorá proti Bushovej rodine použila zákon zakazujúci obchod s nepriateľom. Bushov otec George H. W. Bush figuruje v investičnej skupine Carlyle Group, ktorú spoluzakladal a riadil od roku 1987 David M. Rubenstein, člen Rockefellerovej Trilaterálnej komisie a dlhoročný priateľ Bushovcov.

Firma vlastní multibiliónové portfólio, množstvo zbrojárskych koncernov a poisťovní, v dozornej rade boli okrem Busha aj niekdajší britský premiér John Major či oligarcha Chodorkovskij. Do Carlyle Group mohutne investoval aj bohatý saudský klan bin Ládinovcov, cez firmu investuje aj George Soros.

Novým viceprezidentom a podľa mnohých aj skutočným hýbateľom politiky USA sa stal Dick Cheney, ktorý si už v mladosti pod ochranou Donalda Rumsfelda budoval úspešnú politickú kariéru v tábore republikánov. Za éry Ronalda Reagana pôsobil v Kongrese ako obhajca zbrojných iniciatív, za prezidentovania Busha staršieho bol ministrom obrany, pričom riadil inváziu do Panamy a presadil aj agresívny plán operácie Púštna búrka v prvej vojne v Perzskom zálive.

Keďže témou volieb v roku 1996 nemala byť národná bezpečnosť, Cheney sa ako najpravdepodobnejší kandidát republikánov stiahol do súkromnej sféry, prijal miesto šéfa ropnej spoločnosti Halliburton, kde vďaka kontaktom zdvojnásobil príjmy a upevnil pozíciu najväčšej spoločnosti na svete v oblasti rôznych služieb pre dobývanie ropy. Na post ministra obrany nastúpil Donald Rumsfeld, na silových postoch sa angažoval v niekoľkých administratívach.

V roku 1980, v čase úradovania Reaganovej administratívy a viceprezidentovania Busha staršieho, bol Rumsfeld špeciálnym splnomocnencom pre Blízky východ. Keď USA poskytli zbrane a prostriedky Iraku vo vojne proti Iránu, rokoval osobne so Saddámom Husajnom. Námestníkom ministra obrany sa stal Paul Wolfowitz, ktorý v 80. rokoch koncipoval podporu USA mudžahedínom v Afganistane.

Bushovou poradkyňou pre národnú bezpečnosť sa stala Condoleezza Riceová, ktorá v rokoch 1991 až 2000 pracovala vo vedení ropného gigantu Chevron a bola hlavnou odborníčkou na Kazachstan, kde je táto firma držiteľom najväčšej zahraničnej koncesie na ťažbu ropy.

Ropné koncerny viedli v období pred útokmi rokovania s Talibanom o vybudovaní plynovodu a ropovodu cez Afganistan.

Získali by tak prístup k zemnému plynu a rope z bývalých sovietskych stredoázijských republík. Americkí vyjednávači pracujúci pre ropné spoločnosti sa vraj Afgancom vyhrážali, že ich zasypú bombami, keď nebudú s projektom súhlasiť. Nesúhlasili.

V júli 2001, šesť týždňov pred útokmi, prostredníctvom svojej firmy World Trade Center Properties, podpisuje podnikateľ Larry Silverstein lízingovú zmluvu v hodnote 3,2 miliardy dolárov na štyri budovy Svetového obchodného centra na 99 rokov. Dve z budov, 400-metrové dvojičky, sú dominantou južného Manhattanu, jednou z ďalších budov je menej nápadná WTC 7. Silverstein zároveň poisťuje budovy drahou a veľmi nezvyčajnou poistkou proti teroristickému útoku.

Deň, ktorý mal zmeniť svet
Ráno 11. septembra 2001 o 8:46 h dopravné lietadlo Boeing 767 s 81 cestujúcimi a 11 členmi posádky na palube vráža v rýchlosti 790 kilometrov za hodinu medzi poschodia 94 až 98 severnej veže Svetového obchodného centra (WTC 1).

Médiá okamžite prebrali iniciatívu online sprostredkovateľa hrôzostrašných scén, akoby vystrihnutých z amerického katastrofického filmu.

Už 17 minút po prvom náraze a v priamom prenose naráža do poschodí 78 až 84 južnej veže WTC 2 ďalšie lietadlo Boeing 767 letu číslo 175 spoločnosti United Airlines. Federálny úrad USA pre letectvo s okamžitou platnosťou uzatvára všetky letiská v New Yorku.

Dvanásť minút po druhom náraze o 9:15 h starosta New Yorku Rudy Giuliani hovorí s médiami a tvrdí, že WTC sa zrúti. O 9:25 h úrad pre letectvo navádza všetky vnútroštátne linky na okamžité pristátia. Tretie lietadlo Boeing 757 letu číslo 77 z Washingtonu do Los Angeles údajne naráža do centra velenia armády USA – Pentagónu o 9.43 h, teda až takmer hodinu po náraze prvého lietadla do WTC 1.

Až teraz prebieha evakuácia Bieleho domu. O 9:59 h, čiže 56 minút po náraze, sa južná veža WTC 2 zrúti do vlastného pôdorysu. Posledné, štvrté unesené lietadlo Boeing 757, padá s 38 pasažiermi a 7 členmi posádky do polí Pensylvánie, údajne po tom, ako sa cestujúci vzbúrili proti únoscom. Po 102 minútach od nárazu lietadla, o 10:26 h, sa rovnakým štýlom ako jej dvojička – kolmo na svoj pôdorys – zrúti aj severná veža WTC 1.

O sedem hodín neskôr, o 17:25 h, sa takisto kolmo na pôdorys zrúti aj susedná budova WTC 7, do ktorej nenarazilo nijaké lietadlo. Podľa oficiálnej verzie išlo o koordinované útoky arabských teroristov z islamskej organizácie al-Káida. Hneď po útokoch úrady a médiá bez akýchkoľvek dôkazov označili za strojcu útokov hľadaného teroristu Usámu bin Ládina.

„Bezbranný“ Pentagón
Je neuveriteľné, ako najvyššie velenie reagovalo na práve prebiehajúce útoky. Prezident Bush neprestal čítať deťom v škole rozprávku, minister obrany Rumsfeld nebol zastihnuteľný, Richard Myers, predseda Zboru náčelníkov štábov, a generál Montague Winfield si našli dôvod robiť niečo iné, ako bola ich povinnosť. Ako je možné, že nervové centrum armády USA a zároveň najstráženejšia budova sveta – washingtonský Pentagón – bolo zasiahnuté hodinu a dvadsať minút po začatí útokov?

Je zaujímavé, že útok nesmeroval na krídlo s najvyšším velením, ale na opačné prázdne krídlo budovy, ktoré sa práve rekonštruovalo.

Letecká základňa, ktorá má brániť budovu, ako aj celé nebo nad hlavným mestom, pritom leží len 10 kilometrov od Pentagónu. Práve v tento deň časť letectva realizovala plánované cvičenie so scenárom domácej vzdušnej krízy a útokov na vládne budovy a na New York, pričom vraj vznikol zmätok z toho, či rozvíjajúce sa akcie sú realitou alebo cvičením, a tak bola reakcia letectva na skutočné útoky sabotovaná.

Krkolomný manéver, ktorý by musel predchádzať údajnému nárazu Boeingu 757 do budovy Pentagónu, je pre profesionálnych pilotov nevysvetliteľný už aj vzhľadom na konštrukciu lietadla. Budova po útoku niesla stopy ako po zásahu riadenou strelou, nie veľkým dopravným lietadlom, chýbalo množstvo trosiek bežných pri leteckých nešťastiach.

Videozáznamy bezpečnostných kamier boli skonfiškované, kópia jednej z nich však obieha po internete a pred výbuchom na nej nijaké lietadlo nevidno. Trosky štvrtého lietadla nepripomínali trosky pri dopadoch z iných leteckých havárií. Objavujú sa tvrdenia, že ich široký rozptyl svedčí skôr o zostrelení lietadla.

Príčina neznáma?
Okrem toho, že vysvetlenia v oficiálnej verzii predpokladajú sériu veľmi nepravdepodobných náhod, viacero nezávislých vedeckých štúdií poukazuje na skutočnosť, že budovy obchodného centra nemohli padnúť bez použitia výbušnín. Charakter ich pádu totiž veľmi pripomínal profesionálne pripravenú asanáciu.

K týmto štúdiám môžeme zarátať aj závery vedcov z Národného inštitútu pre štandardy a technológie, ktorí pracovali pre Busha, ale vo svojej správe neboli schopní presvedčivo obhájiť oficiálne tvrdenia. Naopak, združenia architektov či expertov na riadené demolácie, hľadajúce pravdu o 11. septembri, majú v rukách dôkaz o prítomnosti výbušnín na báze termitov v prachu po kolapsoch. Ide o nezreagované zrniečka výbušniny s pravidelnou nanotechnologickou štruktúrou zmesi.

Masové médiá vytrvalo ignorujú informácie o totálnom kolapse už spomenutej 47-poschodovej budovy WTC. Budova bola len mierne poškodená pádom susedných dvojičiek, v jej časti nastal lokálny kancelársky požiar, na aký sú takéto budovy bežne dimenzované. Vyprázdnená budova sa zrútila po siedmich hodinách.

Na videozázname je očividný počiatočný pokles strednej časti budovy, vzápätí sa symetricky zosunula do svojho pôdorysu, bez viditeľného odporu konštrukcie a bez poškodenia susedných budov. Celý kolaps 174 metrov vysokého mrakodrapu trval približne 6,5 sekundy. Úhľadná a len niekoľko poschodí vysoká kopa trosiek po budove bola bez skúmania odvezená do šrotu autami kontrolovanými GPS. V prachu po kolapse sa našli stopy výbušnín.

Videozáznam pádu WTC 7 považujú odborníci bez pochybností za profesionálne riadenú demoláciu.

Aj mnohé svedectvá a prerieknutie Larryho Silversteina o strhnutí budovy potvrdzujú, že budova bola zničená zámerne. Komisia pre vyšetrovanie 11. septembra takú „drobnosť“, akou je pád WTC 7, vôbec nespomína. V oficiálnej správe FEMA sa píše, že príčina pádu WTC 7 je neznáma. NIST vypracoval na objednávku americkej vlády niekoľko rozdielnych teórií kolapsu budovy vplyvom požiaru, nijaká z nich však nemala reálne východiskové údaje a všetky vedecká komunita vyvrátila.

Okrem toho správy obracali naruby vyše storočnú prax a skúsenosti s požiarnymi vlastnosťami moderných mrakodrapov. Ešte nikdy v histórii sa nestalo, aby sa celé oceľové konštrukcie mrakodrapov vplyvom požiaru rozpadli na drobné trosky a prach. Podľa zmanipulovaných správ spracovaných na podporu vládnych tvrdení sa toto udialo hneď trikrát v jeden deň – 11. septembra 2001.

Podľa oficiálnej správy aj dvojičky padli po roztavení nosnej kovovej konštrukcie následkom požiaru, aj napriek tomu, že väčšina paliva vyhorela hneď po náraze lietadiel a potom nasledoval „kancelársky“ požiar s nižšou teplotou. Riadenú demoláciu dvojičiek dokazuje ich kolaps rýchlosťou blížiacou sa voľnému pádu.

Podozrivý je aj rýchly začiatok kolapsu, symetrická distribúcia trosiek, tony trosiek odvrhnutých do diaľky až 400 metrov, 90-tisíc ton prachu z betónu a ocele vychrleného počas kolapsu v mohutných prúdoch, úplnosť rozpadu nosnej konštrukcie, absencia vrstiev zrútených podlaží, dôkazy výbušnín vo vzorkách prachu a množstvo priamych svedectiev o explóziách.

Vrchné časti mrakodrapov padali kolmo cez masívne nosné jadro, ktoré postupne explodovalo na husté mračná prachu. Jemný prach pokryl hrubou vrstvou celý južný Manhattan. Kolapsy následkom požiaru vyzerajú úplne inak: pomalý začiatok s výraznými deformáciami, asymetrický pomalší kolaps trosiek cestou najmenšieho odporu, pričom väčšina konštrukcie vplyvom distribúcie tepla a záťaže ostane aj po požiari stáť spojená.

Požehnanie pre zbrojárov
Už krátko po útokoch mali médiá aj bez dôkazov vinníka a rozozvučali vojnové bubny „proti terorizmu“. Kto nebol s USA, bol proti nim. Zámienka na zásah bola všade tam, kde sa ukázali teroristi – či už skutoční, alebo povstalci bojujúci proti agresorovi, prípadne najatí žoldnieri operujúci pod falošnou vlajkou.

Začala sa realizácia stratégie viceprezidenta Dicka Cheneyho, ktorá stavia zahraničnú politiku USA na zabezpečení priamej kontroly globálnej energetiky veľkou americkou štvorkou – s USA previazanými ropnými gigantmi Chevron Texaco, ExxonMobil, BP a Royal Dutch Shell.

Táto stratégia bola zacielená na kontrolu všetkých hlavných svetových ropných regiónov a polí zemného plynu súčinne s posilňovaním totálnej svetovej vojenskej prevahy USA. Udalosti z 11. septembra poskytli zámienku na útok na Afganistan, čím USA sledovali upevnenie pozície v Strednej Ázii bohatej na fosílne zdroje.

Mediálnym omieľaním udalostí z 11. septembra spolu s menom Saddáma Husajna bez zjavnej spojitosti, ako aj novými výmyslami o zbraniach hromadného ničenia v Iraku, dokázala vláda pred verejnosťou ospravedlniť aj ďalšiu dobyvačnú vojnu. Útokom na Irak USA ďalej sledovali Cheneyho stratégiu dobývania ropných zdrojov, ako aj izraelské záujmy. Pre zbrojársky priemysel boli útoky požehnaním, ceny akcií zbrojoviek sa zmnohonásobili, objem zákaziek nemal konca, zisky boli astronomické.

Na svoje si prišla bývalá firma Cheneyho Halliburton, ktorá bez súťaže dostávala niekoľkonásobne predražené štátne zákazky, rozšírila činnosť a stala sa najväčším budovateľom a zásobovateľom vojenských základní na svete. Významne sa posilnilo aj vojensko-politické postavenie Izraela, na vlne „vojny proti terorizmu“ mohol tvrdo zúčtovať s Palestínčanmi.

Na „obnove oslobodeného Iraku“ sa podieľali izraelské firmy, nepriatelia Izraela sa dostali pod väčší tlak USA – dôvod sa vždy našiel.

Najviac stratil arabský svet, najmä vojenskou, politickou a kultúrnou ofenzívou USA v podobe „demokratizácie“ aj za cenu vojny, státisícových civilných strát a deštrukcie infraštruktúry. Vládnuci feudáli v Saudskej Arábii lekciu z demokracie od priateľov Bushovcov nepotrebovali, pretože pochopili, že USA ide v prvom rade o ropu a peniaze.

Odkiaľ fúka vietor
Hlavný podozrivý Usáma bin Ládin bol už v roku 1979 najatý CIA, hneď na začiatku džihádu islamských „bojovníkov za slobodu“, sponzorovaného USA. Paul Wolfowitz a Robert Gates, strojcovia tajnej operácie „islamského fundamentalizmu“, ktorá sa začala počas Reaganovej vlády, hrali kľúčovú úlohu aj pri začiatkoch „globálnej vojny proti terorizmu“ po 11. septembri.

Už vtedy niesli islamské brigády s aktívnou podporou CIA názov al-Káida a Usáma pre ne zaobstarával peniaze. Rodina Bushovcov mala aktívne obchodné vzťahy so saudskou rodinou bin Ládinovcov a krátko po 11. septembri boli bin Ládinovci žijúci v USA napriek zastaveniu leteckej dopravy letecky evakuovaní.

Aj skutočnosť, že väčšina údajných únoscov pochádzala zo Saudskej Arábie, nahrávala teórii, že za útokmi stojí TÁTO KRAJINA.

V deň útokov bolo zadržaných päť mužov, na ktorých upozornili šokovaní Američania. Pätica sa smiala, radovala sa a tancovala, keď padali mrakodrapy. V ich dodávke sa našlo množstvo pasov a pes cvičený na výbušniny reagoval, akoby sa nedávno v dodávke výbušniny nachádzali.

Išlo o Izraelčanov, neskôr identifikovaných ako agentov bezpečnostnej služby Mossad. Podľa stanice Fox bola správa o tejto skupine vládou klasifikovaná ako dôverná. Podľa mnohých expertov mohli byť takéto útoky zorganizované len niektorým štátom.

Hneď po útokoch sa pýtali bývalého predsedu izraelskej vlády Benjamina Netanjahua, ako sa tento útok prejaví vo vzájomných vzťahoch USA a Izraela. Jeho bezprostredná reakcia znela: „Je to skvelé…“ potom si však uvedomil, čo povedal, a opravil sa: „No vlastne to nie je skvelé, ale okamžite to vyvolá vlnu sympatií pre Izrael,“ čo sa v nasledujúcich mesiacoch aj potvrdilo.

Bez dôkladného vyšetrenia udalostí, po ktorom volajú mnohí odborníci, sú obviňovania vlád a bezpečnostných zložiek USA, Izraela alebo Saudskej Arábie len v rovine dohadov v prostredí informačného šumu. Veľavravné je však vyjadrenie Johna Farmera, člena vyšetrovacej komisie atakov z 11. 9. 2001: „Na určitej úrovni vlády a v určitej chvíli prišlo k dohode nehovoriť pravdu o tom, čo sa stalo.“

Nízka odolnosť proti arogancii moci
V duchu zmeny smerom k strachu z hrozieb terorizmu a k ráznej reakcii na ne sa niesli vyhlásenia mocných bezprostredne po 11. septembri. Mocní už vedeli, že nový svet nebude pre ľudí bezpečnejší, pretože ambície korporácií siahajúce po kontrole bohatých energetických zdrojov všetkými prostriedkami potrebujú a generujú teror, vojny, vraždenie, ničenie a surovinové plytvanie.

Strach, bezmocnosť, mediálne masáže, ekonomický úpadok a okliešťovanie občianskych slobôd sú najjednoduchšími a najúčinnejšími pákami na elimináciu odporu, ako aj na nábor pešiakov na bojové pole vojny a propagandy. Jedinou istotou vývoja je však zmena.

Ľudstvo sa postupne prebúdza z podvodov a klamstiev propagandy založenej na udalostiach z 11. septembra.

Nízka odolnosť obyvateľov Západu proti arogancii moci sa prejavuje hlbokou krízou, ktorej morálna hĺbka je väčšia ako ekonomická. Uvedomenie si toho, kam klesla morálka Západu, môže byť východiskom aj pre zmenu ekonomického systému prirodzene kopírujúceho smer spoločnosti. Moc postavená na vojnách, dlhoch, plytvaní a krízach generuje ekonomiku závislú od vojen, dlhov, plytvaní a kríz.

Moc energo-vojensko-priemyselného molocha by už rezignovala na propagandu a formálnu politiku, keby nezávisela od akceptácie obyvateľstvom a kooperácie s ním. Zotrvačnosť a silu molocha môže oslabiť odmietnutie jeho praktík vo voľbách, ale aj v spotrebiteľských návykoch. Čas je zrelý na zmenu, ale väčšina politických elít nemá odvahu na to, aby veci otvorene pomenovala.

18. výročie útokov z 11. septembra: