Nedávno, v súvislosti s voľbami do NR SR, sa ma môj známy opýtal: Ako môžu ľudia voliť daňového podvodníka? Ako môžu ľudia voliť úžerníka, pozemkového mafiána? Ako ľudia môžu voliť človeka, ktorý spolupracoval s podsvetím a má desať detí a každé s inou ženou? Ako môžu ľudia voliť politika, ktorý sa o voľbe generálneho prokurátora radí s mafiánom?
Ako? Jednoducho. Aká bola ponuka? Bývalá koalícia ponúkala batoh skompromitovaných politikov. A zvyšok? Roztrúsený v malých stranách, spomedzi ktorých vyčnieval ukričaný sudca na krátkodobé použitie. Niektoré tváre napokon prichýlila ĽSNS, no aj tam vznikla istá roztrieštenosť.
Tím Mariána Kuffu, ako etalón boja proti Istanbulského dohovoru, sa nedokázal zjednotiť a niektorí z jeho ľudí pristáli na kandidátke SNS a iní na kandidátke kotlebovcov.
Navyše, dnešný uponáhľaný spôsob života nedáva voličom priestor na podrobnejšie sledovanie politiky a tak najviac hlasov získa šikovný marketing a, samozrejme, peniaze. A oligarchovia zvyčajne disponujú obidvomi.
A ako by sa mali v tejto situácii správať novinári? Ako môžu tolerovať vládu mafiánov? Ako je možné, že sa nepostavili na odpor, keď premiér navrhol venovať sumu desať miliónov eur na podporu investigatívnej žurnalistiky? Žurnalistiky, ktorá by mala odhaľovať korupciu? Načo sú potom orgány činné v trestnom konaní? A ktoré médiá by získali peniaze?
Aj ďalšie návrhy predsedu vlády možno označiť za neštandardné, pokrytecké. Napríklad, že koalícia bude ústretová k opozícii a schváli jej vo výboroch návrhy na poslaneckú kontrolu. Ibaže vo všetkých výboroch má väčšinu, takže schválili iba tie, ktoré bude chcieť schváliť.
Nemôže sa teda stať niečo také ako za Mečiara, keď opozícia obsadila takmer do posledného miesta výbor pre životné prostredie a mohla si odhlasovať poslaneckú kontrolu akejkoľvek inštitúcie. Aj to hojne využívala.
Kontrolovala ministerstvo obrany, Slovenskú televíziu, ba aj obvodný výbor v bratislavskej dvojke. Ibaže tento akt veľkorysosti voči opozícii vtedajšie médiá vôbec neocenili, naopak, použili ho ako lynč na vládnu moc. Lebo Mečiar.
Predsedovi parlamentu Borisovi Kollárovi sa nečudujem, že nepozná historické reálie novodobej Slovenskej republiky a podpis poslancov na koaličnej zmluve považuje za „historický okamih od vzniku demokratickej Slovenskej republiky“. Ani historický, ani demokratický, ani ústavný.
Poslanec podľa ústavy nie je viazaný nijakými príkazmi. Inak ide o imperatívny mandát, čo v demokraciách nie je prípustné. A opäť sa núka skúsenosť z rokov 1994 – 1998, keď padlo podozrenie, že poslanci za HZDS sa zaviazali vzdať sa mandátu, ak opustia poslanecký klub.
Hoci sa nič také nepreukázalo, opozícia navrhovala zrušiť hnutie. Pamätať by si to mohla poslankyňa Anna Záborská, vtedy jej KDH bolo v tomto smere veľmi iniciatívne. A tiež denník SME. Na počudovanie, dnes to jeho komentátorovi Petrovi Schutzovi neprekáža. Dokonca tvrdí, že „hromadný podpis koaličnej zmluvy určite nie je najškodlivejší nápad“.
Kritický pohľad na „akt koaličnej lojality“, ako nazval Schutz spomenutý hromadný podpis, by sme v médiách len ťažko hľadali. Pritom ide o prevratnú politickú udalosť, ktorá je absolútne protiústavná, no bez sankcií. Kto z autorov Ústavy SR by sa bol kedysi nazdal, že v takej fundamentálnej veci môže parlament zlyhať.
A v tom je Matovič majster. Napriek tomu, že ani komentár v Denníku N nepoukazuje na najväčšie úskalia prelomenia ústavy, v jednom s ním možno súhlasiť: „Hromadné podpisovanie zmluvy je daňou za úpadok politických strán na Slovensku.“ Žiaľ, s veľkou účasťou médií.
