Podľa celej škály rešpektovaných prameňov si väčšina ľudí v Československu koncom roka 1989 neželala návrat kapitalizmu, ale demokratizáciu socializmu. Svedčí o tom aj fakt, že na bratislavskej tribúne Verejnosti proti násiliu Zuzana Mistríková ako predstaviteľka Celoškolského výboru Socialistického zväzu mládeže na VŠMU (ktorý sa transformoval na centrum študentskej revolúcie) vyhlásila: „Nie sme proti socializmu, ale za skutočný socializmus.“
Dnes sa už k svojmu výroku nehlási a nepripomínajú ho ani médiá (predovšetkým STV, ktorá sa medzičasom stala organizačnou zložkou informačného kombinátu RTVS). Nezabudnuteľné, hoci zabúdané posolstvo z tribúny VPN vyjadruje trvalú podstatu ďalšej zo série zbabraných revolúcií, ktorým je ľud vždy v konečných dôsledkoch ukradnutý a exponenti moci potrebujú iba na prechodné obdobie masovú podporu vlastných záujmov.
Kým verejnosť ešte snívala svoje idealistické sny, pragmatici z disentu i dovtedajších vládnych štruktúr – počnúc Václavom Havlom a nekončiac Mariánom Čalfom – už rozohrávali za zavretými dverami svoje zákulisné intrigy.
V prvej etape prostredníctvom normalizačného federálneho parlamentu odstavili na vedľajšiu koľaj kľúčového predstaviteľa koncepcie socializmu s ľudskou tvárou z roku 1968 Alexandra Dubčeka. Rovnakým manévrom zároveň zabezpečili zvolenie prominentného disidenta Václava Havla za prezidenta Československej socialistickej republiky.
Nožnice medzi hlásanými hodnotami (slušnosť, ľudskosť či rovnosť príležitostí) a spoločenskou praxou (arogancia moci, bezohľadnosť a bezuzdná chamtivosť) sa otvárali tak rýchlo, že ďalším historickým zmenám sa už radšej nik ani neobťažoval prisudzovať mytologické znaky revolúcie.
Išlo najmä o rozsiahlu privatizáciu, rozdelenie spoločného štátu Slovákov a Čechov, vstup do NATO a do tvoriacej sa kontinentálnej federácie – Európskej únie. Tieto pravdepodobne nezvratné historické kroky sa už uskutočnili len ako logické dôsledky pouličnej patálie zo 17. novembra 1989 a nadväzné politické opatrenia, o ktorých s úplnou samozrejmosťou rozhodujú verejní činitelia.
Množstvo objektívnych faktov o politickom prevrate spred 27 rokov nájdete v publikácii kanadského historika Jamesa Krapfla Revolúcia s ľudskou tvárou, ktorá má podtitul Politika, kultúra a spoločenstvo v Československu po 17. novembri 1989. Pôvodne ju v roku 2009 vydal Kalligram, nedávno vyšla v češtine vo vydavateľstve Rybka Publishers.
Vzhľadom na časový odstup možno konštatovať, že väčšina doterajších recenzií sa zhoduje na výnimočnosti diela kanadského historika. Preskúmal veľké množstvo autentických dokumentárnych materiálov zo všetkých úrovní dostupných archiválií, čím sa podstatne odlišuje od subjektívnych memoárov niektorých slovenských a českých autorov.
Tí si už v zárodku spoločenských zmien samoobslužne udelili nedotknuteľné postavenie posvätných ikon jedinej interpretácie dejín a jediných garantov jediného možného modelu demokracie…
