S úžasom sledujem, ako sa slovenská spoločnosť v posledných dňoch mení na nepoznanie. Krízové situácie ako ozbrojený konflikt dávajú priestor na to, aby sa ukázalo to najlepšie, ale i to najhoršie v nás.
Žiaľ, v našej spoločnosti sa to najlepšie zatiaľ ukazuje len vo vzťahu k civilistom utekajúcim pred vojnou. No v obrovskom nepomere sa u nás prejavuje práve to najhoršie v nás: kombinácia nevedomosti, primitivizmu, rokmi potláčanej rusofóbie a nepotlačiteľného nutkania byť súčasťou lynčujúceho davu.
Akoby sme si neuvedomovali, že šikana a šovinizmus smerom k Rusom, len preto, že sú Rusi, bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou opačný efekt: potvrdí to propagandistické tvrdenia, že celý Západ je nepriateľ.
K politickému vedeniu v Moskve sa primkne aj ďalšia nezanedbateľná časť bežných Rusov, ktorí doteraz neboli politicky vyhranení. Obávam sa, že agresivita ľudí, ktorí doteraz svoj odpor ku všetkému ruskému skrývali, v týchto dňoch pod ukrajinskou vlajkou na profilovkách zvalcuje všetky zábrany a hranice.
Je to také naše, slovenské. Robiť gestá namiesto miesto činov. Zbabelo a pokrytecky. Zrazu má mnoho ľudí potrebu prispieť svojou troškou ku kolektívnej rusofóbii. Ostentatívne uzemníme dva a pol letuschopných migov. Bez ohľadu na to, že zakúpené americké F-16 sem prídu o pár mesiacov a migy by sme vyradili tak či tak.
Veľkohubo si vylepíme do výkladu svojej postcovidovej prerábajúcej krčmičky výzvu, že každý ruský občan sa musí najprv kajať a až potom ho brigádnička obslúži. S obrovskou dávkou morálnej nadradenosti vyradí najznámejšie kníhkupectvo zo svojej ponuky knihy istého vydavateľstva. Aj keď na sklade nijaké knihy od neho reálne nemá.
S uzavretím vzdušného priestoru pre ruské stroje však čakáme so stiahnutým zadkom, kým sem nepriletí posledné lietadlo z Moskvy s jadrovým palivom. Lebo Mochovce by boli nepoužiteľné. Trasieme sa, aby dodávky plynu z Ruska nazakolísali, lebo bude s nami amen. Je to neskutočne trápne.
A to, čo stalo na Slavíne, je len pokračovaním tej trápnej snahy nejako sa prejaviť. Výsledok je mimoriadne zahanbujúci. Lebo je to vizitka nás, slovenskej verejnosti, kam až sme nechali zájsť fanatickú rusofóbiu.
Slavín nie je iba pamätník. Je to miesto posledného odpočinku vojakov, ktorí tu padli na jar 1945. Nemali nič spoločné s februárom 1948, s augustom 1968, ani s februárom 2022. Neležia tu len Rusi, ale aj Ukrajinci, Bielorusi, Kazaši, Tatári, Gruzínci, Židia, Uzbeci…
Toto, čo vyrobil nejaký dezorientovaný truhlík nie je ani umenie, ani občianska angažovanosť, ale bezbrehý primitivizmus. Gratulujem – jedným zbabelým a nepremysleným gestom ste znevážili pamiatku tisícok hrdinov.
Priatelia, týmto to však nekončí. Ako som avizoval počas prvých hodín ruskej ofenzívy na Ukrajine: všetko bude mať hlboký dopad aj na našu spoločnosť. A tohtoročné oslavy oslobodenia budú pre všetkých skutočných antifašistov skúškou osobnej odvahy a integrity.
Artur Bekmatov
