Všetko vyzerá na prvý pohľad inak ako na tretí či štvrtý pohľad, najmä ak sú v hre veľké vnútorné i zahraničnopolitické záujmy po parlamentných voľbách, ktoré môžu priniesť množstvo prekvapení pri zostavovaní vlády. Prezidentke SR je očividne do plaču, že sa jej koalícia PS/Spolu nedostala do Národnej rady SR, preto šéfovi víťaznej strany rozhodne nežičila, aby sa mu podarilo zložiť kabinet.
Hlava štátu separátnymi rokovaniami s lídrami vybraných politických strán v podstate bezprecedentne prekročila svoje kompetencie a vstupovala do konania subjektov, ktoré majú byť od nej principiálne nezávislé. Jednou z možností je, že v exekutíve dostanú priestor ľudia, ktorí podľa exprezidenta Kisku musia mať „odborný a morálny“ kredit a musí z nich „vyžarovať“ prozápadná orientácia. Veď kto je lepším etalónom odbornosti a morálnosti ako Kiska? A kto má v novom parlamente silnejší mandát voličov ako práve on?
Predstaviteľ SaS už tiež vyjadril ochotu byť vo vládnej koalícii bez ohľadu na to, či bude trojčlenná alebo štvorčlenná. Kategoricky vylučuje ako nereálnu požiadavku subjektu Sme rodina, aby štát staval sociálne byty. Zároveň chce, aby SaS patrilo ministerstvo financií, čo je v skutočnosti absolútne kľúčový rezort, bez ktorého sú všetky ostatné úplne bezmocné.
To sú neklamné signály, že vládu za chrbtom víťaza volieb vlastne zostavuje prezidentka s exprezidentom, čo sa však môže aj im vymknúť z rúk, ak budú lídri parlamentných strán schopní otvoriť zatiaľ tabuizované varianty riešení, pretože už azda nielen Boris Kollár pochopil, že ho chcú elegantne vyšachovať, keďže s ním – bez ohľadu na volebné výsledky – prezidentka rokovala ako s posledným. Možno si aj Igor Matovič skôr či neskôr uvedomí, že pre hlavu štátu a jej predchodcu, nie je dominantným hráčom, ale oba figúrkou v hre vplyvnejších síl.
Tak sa – napriek všetkým doterajším zásadným vyjadreniam všetkých aktérov – vecne pozrime na rýdzo matematické možnosti zostavenia parlamentnej väčšiny. Popri ošúchaných dvoch modeloch: OĽANO, Sme rodina, SaS a Za ľudí (95 kresiel v NR SR) či OĽANO, SaS a Za ľudí (78 poslancov) nemožno celkom vylúčiť ani iné súčty. Napríklad – OĽANO, Smer-SD a Sme rodina (108 mandátov) navyše s podporou (hoci len ad hoc) ĽSNS (17). Veď kto si vedel predstaviť koalíciu SNS a Most-Híd?
Pravdaže – sú to len počty a súčty, lenže sú tu aj programové aspekty, ktoré už v zárodku nahlas odsúvajú na vedľajšiu koľaj zoskupenie Sme rodina a potichu obmedzujú manévrovací priestor i víťaza volieb, ktorého očividne neberú celkom vážne.
Je to otázka principiálneho rozhodnutia Igora Matoviča, či dokáže nielen vyhrať voľby na báze vyvolávania negatívnych emócií proti končiacej vládnej koalícii, alebo sa z komickej úlohy parlamentného šoumena racionálne povznesie na štátnickú úroveň a bude realizovať pozitívny program.
V načrtnutom prípade by sa určite zaobišiel bez strany SaS, ktorá už položila vládu Ivety Radičovej a teraz opäť radikálne a apriórne odmieta významné sociálne požiadavky. Nehovoriac o nedávnom prezidentovi, ktorého si sotva niekto rozumný vie predstaviť, že sa vtesná do subalternej polohy najslabšieho článku vládnej koalície.
A na záver sa vráťme k číslam – budú Slovensku fakticky vládnuť najslabšie strany v Národnej rade SR – teda Za ľudí (12) a SaS (13) s podporou prezidentky? Vývoj situácie to naznačuje, hoci by to viedlo k postupnej likvidácii systému parlamentnej demokracie a k jej nahradeniu prezidentskou republikou. Zatiaľ žijeme v čase predčasných predpovedí, ale iba hlupáci nechcú vidieť seriózne riziká svojho ľahkovážneho konania.
