Vo veku 71 rokov zomrel 15. apríla prozaik a esejista Ján Tužinský, exriaditeľ Slovenského rozhlasu, niekdajší šéf Spolku slovenských spisovateľov a exposlanec parlamentu Ján Tužinský.
Pôsobil ako redaktor literárnej redakcie Československého rozhlasu v Bratislave, v rokoch 1994 – 1997 bol ústredným riaditeľom Slovenského rozhlasu. V rokoch 1994 až 1998 vykonával mandát poslanca Národnej rady SR za HZDS.
Narodil sa 29. marca 1951 v Zlatých Moravciach. Po maturite na gymnáziu v rodnom meste študoval v období rokov 1969 – 1972 v Bratislave na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a v rokoch 1972 – 1977 odbor teória kultúry na Filozofickej fakulte UK.
Pracoval ako tlačový redaktor vo vydavateľstve Tatran (1978 – 1982), od roku 1983 ako redaktor a neskôr dramaturg literárnej redakcie Slovenského rozhlasu v Bratislave. V roku 1993 ho zvolili za predsedu Spolku slovenských spisovateľov. Od roku 1994 do roku 1997 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a v rokoch 1999 – 2002 zastával opäť post predsedu Spolku slovenských spisovateľov.
Do literatúry vstúpil Ján Tužinský zbierkou poviedok Bičovanie koní (1983), v ktorej rozvíjal myšlienku ľudskej spolupatričnosti preklenujúcej brehy života a smrti, lásky a nenávisti, dobra a zla.
V novele Straka nekradne (1985), určenej mladým čitateľom, zobrazil duševný svet dieťaťa pripútaného na invalidný vozík. K základným otázkam bytia človeka sa vrátil v zbierke poviedok Čakanie (na šarhu) z roku 1987.
V široko koncipovanom románe Kto hodí kameňom (1989) riešil prelomové historické udalosti 20. storočia v živote malého slovenského mestečka, do ktorého sa po 40 rokoch vracia hlavný hrdina – židovský emigrant.
Otázkam ľudského bytia na pozadí politického zlomu z roku 1968 a následnej normalizácie sa venoval v románe Biliard na streche (1992). Do súčasnej i starej Bratislavy situoval poviedkovú knižku Krypta (1992). V novele Bastard v daždi (1994) sa snažil o kritickú analýzu životného štýlu súčasnej slovenskej inteligencie, prezentovanú cez drámu o nepochopení a nepoznaní.
Odosobnená atmosféra bratislavskej Petržalky bola zasa hlavnou témou poviedkovej knihy Jeremiášov plač (1997). Ďalšími variáciami témy človečenstva či ľudskosti boli prózy Sklené oko (2001), Niečo ako sen (2003) a Mimikri (2005).
V oblasti esejistiky polemizoval s teóriou postmoderny. Dôkazom sú tituly Bledomodrý svet (1998) a Postmoderna – Smrť literatúry (2002). Esejisticky prispel aj do kníh Víchor globalizácie. Slovensko-Európa-svet (2002) či Rozjímanie o Veľkom inkvizítorovi (2005).
Tužinský svoje recenzie a literárne eseje a úvahy publikoval v Pravde, Smene, Ľude, Hlase ľudu, Večerníku či Literárnom týždenníku. Poviedky najprv uverejňoval časopisecky v Romboide a Slovenských pohľadoch.
Vydal aj knihu politických glos Motiviáda (1993). Pre rozhlas napísal viacero pôvodných textov, ako aj dramatizácií diel zo svetovej literatúry. Tvorbu a pôsobenie Jána Tužinského ocenili Cenou Lea Danihelsa (1995), Radom Ľudovíta Štúra II. triedy (1999) a Cenou Spolku slovenských spisovateľov (2005) za prózu Mimikri.
