Vo veku 90 rokov zomrel významný slovenský historik a vysokoškolský pedagóg, exminister školstva a vedy SR Matúš Kučera, ktorý patrí k zakladateľskej generácii slovenskej vedeckej medievalistiky. Na sociálnej sieti to zverejnil historik, exposlanec NR SR a poradca predsedu NR SR Anton Hrnko.
Matúš Kučera sa narodil v Mojtíne 28. októbra 1932. Po vyštudovaní slovenčiny a histórie na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, resp. Univerzity Komenského (1951–1956) v Bratislave a ročnom štúdiu (1955) na Univerzite Karlovej v českej Prahe, dlhoročne pôsobil na Filozofickej fakulte UK v Bratislave.
V roku 1989 sa stal vedúcim Katedry československých dejín a archívnictva, ktorá bola v roku 1990 premenovaná na Katedru slovenských dejín, českých dejín a archívnictva. Po etablovaní sa samostatnej Slovenskej republiky (1993) bola katedra v roku 1994 premenovaná na Katedru slovenských dejín a archívnictva.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia vstúpil Matúš Kučera do politiky. V roku 1992 sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. V rokoch 1992-1993 bol ministrom školstva a vedy SR za Hnutie za demokratické Slovensko. Neskôr pôsobil ako veľvyslanec SR v Chorvátsku a v republike Bosna a Hercegovina.
Post riaditeľa Slovenského národného múzea zastával od roku 2000, zároveň vyučoval dejiny na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Od roku 2008 je na dôchodku. Žije v Bratislave. Okrem odbornej spisby je historik Matúš Kučera verejnosti známy aj ako popularizátor slovenského stredoveku.
Publikoval mnoho profilujúcich štúdií i článkov v domácich i zahraničných časopisoch a zborníkoch. Prednášal na viacerých zahraničných univerzitách, pracoval v redakčných a vedeckých radách doma i v zahraničí, bol aktívny v kultúrnom, spoločenskom i politickom živote. Významná je jeho pedagogická činnosť.
Matúš Kučera je autorom kníh Veľkomoravská ríša v obrazoch (1966), Slovensko po páde Veľkej Moravy (1974), Pater patriae (1981), Veľká Morava – spoločnosť – kultúra – tradícia (1985), Slovensko v dobách stredovekých (1985), Slovensko v obrazoch – História (1990, spoluautor Bohumír Kostický), Slovensko na prahu novoveku (1993).
V neskoršom období to boli diela Cesta dejinami – Stredoveké Slovensko (2002), Slovensko okolo roku 1000 (2002), Kalendár Jána z Lefantoviec (2002), Cesta dejinami – Novoveké Slovensko (2004), Konštantín Filozof: Proglas – (2004, spoluautor), Postavy veľkomoravskej histórie (2007). Napísal aj monografiu Kráľ Svätopluk (2010).
Historik Matúš Kučera je držiteľom viacerých ocenení. V roku 1998 mu vtedajší prezident SR Michal Kováč udelil Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, v roku 2004 dostal Cenu Jozefa Cígera Hronského a v roku 2005 mu vtedajší prezident SR Ivan Gašparovič udelil Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja vedy.
Nositeľom titulu doctor honoris causa na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave je od roku 2005. Prémiu Literárneho fondu za vedeckú a odbornú literatúru udelili Matúšovi Kučerovi v roku 2010 za prácu Bratislava a starí Slováci. V roku 2010 patril medzi osobnosti presadzujúce zachovanie jazdeckej sochy Svätopluka I. na nádvorí Bratislavského hradu.
V marci 2017 Matúšovi Kučerovi vyšla publikácia Stredoveké Slovensko, ktorá sa týka počiatkov našich dejín od príchodu predkov v čase sťahovania národov cez Veľkomoravskú ríšu až po bitku pri Moháči.
“Dlho ho pre jeho národnú orientáciu obchádzali pri udeľovaní akademických titulov, nie vždy pasoval do obrazu tých, ktorí konečné štádium vývinu slovenského národa videli v jeho splynutí s „vyspelejším“ českým národom. Ale taký je už osud nás Slovákov, ktorí sme sa vydali ‘orať našu rolu dedičnú’.
Som presvedčený, že rovnako ako si zastal svoju úlohu pri skúmaní našich národných dejín, zvládol aj politické úlohy, ktoré mu priniesla doba. Bol ministrom i veľvyslancom Slovenskej republiky. Do posledných chvíľ svojho života myslel na slovenský národ a jeho budúcnosť,” napísal o Matúšovi Kučerovi v rozlúčkovom statuse Anton Hrnko.
