Vo veku 98 rokov zomrel známy slovenský historik a salezián, profesor Milan Staislav Ďurica. Odišiel v tichosti a na starobu, uviedol jeho osobný priateľ Jozef Rydlo. Narodil sa 13. augusta 1925 v Krivanoch pri Sabinove. Ako osemnásťročný v roku 1943 vstúpil do rehole Saleziánov Don Bosca.
Po maturite ho jeho predstavení poslali na štúdiá do svetového strediska saleziánskej rehole do talianskeho Turína. Na známom saleziánskom učilišti Pontificio Ateneo Salesiano dosiahol licenciát z filozofie. Vo filozofických štúdiách pokračoval ďalej a v roku 1952 bol promovaný na doktora filozofie.
V roku 1951 ho vedenie Turínskej saleziánskej akadémie poverilo vyučovaním filozofie mladých slovenských saleziánov. Popri pedagogických povinnostiach študoval teológiu. Štúdium úspešne skončil v roku 1956 a v júli toho istého roku bol vysvätený za kňaza. Okrem Turína študoval na európskych univerzitách v Padove, Ženeve, Bonne, Leuvene, v Kolíne i Viedni.
Po skončení štúdií pôsobil ako profesor teológie na Saleziánskej vysokej škole teologickej v Abano Terme neďaleko Padovy. V roku 1957 začal študovať históriu a politické vedy na univerzite v Padove.
Sústredil sa predovšetkým na udalosti rokov 1938 – 1939 a na ich odraz v slovenskom politickom vývoji, ktorý kulminoval vo vyhlásení slovenskej autonómie a vzniku Slovenskej republiky. V roku 1961 habilitoval za doktora politických vied na Padovskej univerzite.
V roku 1963 ho vymenovali za profesora politických a ústavných dejín východnej Európy na Padovskej univerzite, kde pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku v roku 1997. V súvislosti s prípravami a priebehom II. vatikánskeho koncilu bol odborným poradcom Pápežskej komisie pre disciplínu kléru a laikov.
Napriek svojmu hendikepu (na Vianoce v roku 1972 ho postihla absolútna strata sluchu) sa nenechal zlomiť a naďalej pokračoval v pracovnom tempe. Padovská univerzita bola jeho trvalým pracoviskom, v ktorom rozvinul pozoruhodnú vedeckú, prekladateľskú a vydavateľskú činnosť.
Stal sa výborným znalcom západných archívov a knižníc v Ríme, vo Viedni, Mníchove, Norimbergu či Ženeve. Jeho teologicko-filozofické štúdie a monografie zo slovenskej histórie, bibliografické práce, odborné články, komentáre a heslá pre svetové encyklopédie vychádzali vo viacerých svetových jazykoch.
Po revolúcii v roku 1989 začal opäť pôsobiť aj na Slovensku. Od roku 1993 bol profesorom Cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Pričinil sa aj o založenie Slovenského historického ústavu v Ríme a Ústavu dejín kresťanstva (1996).
Po roku 1998 sa natrvalo presťahoval do Bratislavy a okamžite sa zapojil do kultúrneho i spoločenského života. Jeho prednášky sa tešili veľkému záujmu, lebo hovoril o historických udalostiach, ktoré boli dovtedy tabu.
V roku 1995 vydal komplexnú prácu Dejiny Slovenska a Slovákov, v ktorej chronologicky usporiadal úctyhodné množstvo faktov od počiatku slovenských dejín až po dnešok. Dielo vzbudilo veľký záujem verejnosti, zároveň však podráždilo niektorých ideologických prepisovačov dejín, čo iba zvýšilo jeho príťažlivosť a obdiv k autorovej individualite.
V slovenskej historickej vede patrí profesorovi Milanovi S. Ďuricovi popredné miesto pre šírku záberu, hĺbku pohľadu a morálny postoj, ktorý sa premietal do jeho historiografickej tvorby.
Jeho celoživotná práca je zhrnutá v 1700 publikáciách, ktoré vyšli v ôsmich jazykoch. Prezident Talianska ho za jeho vedeckú a kultúrnu činnosť ocenil vyznamenaním Veľkého dôstojníka Radu za zásluhy Talianskej republiky.
„Je málo historikov, ktorí na pomyselnom poli slovenskej historiografie vyryli takú hlbokú brázdu ako profesor Milan Stanislav Ďurica. Jeho dielo patrí nielen k tomu najrozsiahlejšiemu, ale aj najkvalitnejšiemu, čo dokázala slovenská historiografia 20. storočia vyprodukovať,“ napísal slovenský historik Peter Sokolovič.
