Žasnem nad bohorovnosťou psychopatov a sociopatov na Slovensku. Oni samozrejme svoju politickú diagnózu nikdy neprijmú. Sú jednoducho „spasitelia“ a noví revolucionári. A tak naozaj neviem, prečo s nimi strácam čas. Asi preto, že mi nostalgicky na tom našom Slovensku záleží.
Bez okolkov: na veľkú dieru treba dať veľkú záplatu. Prečo? Lebo v ich domotanej hlavičke, v ktorej sa nachádza pupok sveta bez hraníc, im to nikdy nedôjde. Inak by tu niektorí strašili v éteri Rádia Jerevan až do svojej smrti.
Takže máme tu hlavolam. Tie ich hororové rozprávky si nájdu vždy nejaké frustrované uši. Na Slovensku je to jednoducho tak. Namotali nás starí Húni, potom Maďari, po nich Turci, Habsburgovci, Česi, komunisti, nacisti, Nemci, Sovieti, Američania, teraz nám medové motúzy pod nosom prevliekajú slniečkari s celou úniou a uchom ihly aj nejakí tí privandrovalci…
A tak sa u nás ako hubám po daždi darí rôznym straníckym šarlatánom so zázračnou medicínou. Tá nás okamžite vylieči z našich konzervatívnych stereotypov a akejsi „zaprdenej“ lásky k Slovensku! Kdeže Slovensko – „táto krajina“ a „mafiánsky štát“… pomaly sa prepisujú dejiny, aj váš hardisk v hlave.
Aby ste si však v úžasnom výpredaji sľubov kúpili práve na Black Saturday 29. februára túto novú rozprávku o novej sile a nových politikoch, tak vás musia presvedčiť. Nie o tom, v čom sú lepší. Metóda je vystrašiť, že ste na smrť chorí. Aké príznačné: ešte aj ten koronavírus a dátum 29. február – priestupný rok raz za štyri roky.
Presne, algoritmus, keď sa masa Slovákov necháva pravidelne opiť rožkom – raz za štyri roky. Takže chyba nebude len na vysielači, ale aj na prijímači. To si však málokto prizná. Lepšie sa počúva nadávanie opozície, ako je tu zle a bude ešte horšie, ak ich národ nepustí ku korytu alebo do „špajzy“. Sú ako ten vlk, čo si navlieka novú kožu, aby oklamal kozliatka.
A ako to vyzerá „na prijímači“? Národ sa dal vtiahnuť do diabolskej hry na kŕmenie negatívnou energiou, namotáva sa, necháva sa vťahovať do labyrintu, z ktorého nie je východisko, lebo to je cieľom tých, ktorých jedovité reči počúva. A “samonasiera sa”.
Poniektorí sa nechali vtiahnuť aj na strmé chodníčky do pouličných konfrontácií, lebo byť v dave a proti niekomu, na tom vyrastali už ich rodičia a starí rodičia. Poniektorí rovnako fanaticky angažovaní v ŠtB, KSČ a iných spolkoch – čertových volkoch…
A potom zrazu sprivatizovali podniky… Jój, ako mladej sile chýba opäť tá boľševická revolúcia! Že do nich… Chlapci si občas dajú viac ako päť gramov bieleho prášku, a tak si myslia, že to na ulici dajú rovnako ako na play station doma v obývačke.
Takže máme tu návrat externých zúrivých reportérov Rádia Jerevan a presstitútky z agentúry JPP, ktorí sa postavia pred kamery, nahodia svoj farizejsky strojený postoj, ktorý inak ako „hnus“ nemôžete prečítať a začnú vyťahovať svoje dojmy nezmyslov, podozrení, výmyslov, konštrukcií a konšpirácií kto s kým a za koľko ako zajace z kúzelníkovho klobúka.
Alebo hrajú x-tý diel telenovely o dobrom anjelovi. Na tomto cielenom cirkuse je najbizarnejší smutný fakt, že im nakoniec do toho klobúka frustrovane pozabávaný, škodoradostne uspokojený dav hodí svoj volebný lístok. Zajace už totiž došli. Zviera nie je vec… Preto našli novú rozprávku v akejsi digitálnej Kočner knižnici s nahrávkami. Tá je sorosovsky „open“ a kóšer len pre vyvolených medzinárodných novinárov so sídlom v USA. Kde inde, však?
A tak sa opäť presviedčame o najväčšej antropologickej zmene, keď sa z opice stal človek. Netýka sa to však Gorily – tá bola vždy v predstihu. Položme si preto kľúčovú otázku roka: Aký je rozdiel medzi ľuďmi (obyčajnými aj normálnymi) a opicami (ľudoopmi)?
Na rozdiel od ľudí opice na čelo stáda nikdy nepostavia idiotov alebo šašov. Opice sú, zdá sa, rozumnejšie. Smutný fakt. A tak si myslím, že ďalší diel kultového filmu Planéta opíc sa bude s určitosťou nakrúcať a aj odohrávať na Slovensku. Prvý kasting bude už 29. februára.
Scenár, herci, zápletka (#AllforJan 1. diel; Kočneriáda, 2. diel) aj pouličné kulisy, no najmä producenti (každý film potrebuje peniažky) sú už pripravení (uchopiť moc). Na svoje si prídu aj mimovládni komparzisti. Jednoducho politický veľkofilm.
Ten musí byť trilerom s bombastickou reklamou, lebo akcionári a producenti musia zesetovať viac ako do neho investovali. Teda do scenáristov (propagandisti, médiá, tretí sektor) aj hercov (politikov).
A ktože ten bod zlomu slovenskej politickej filmárčiny zaplatí? No predsa ako vždy – vy! Bežný občan, čo sadol na lep. Marketing už zariadil, aby sa v davovej psychóze prišlo pozrieť do kina (volebnej miestnosti) čo najviac ľudí.
Pukance, pivo, no najmä virtuálne predstavy hrôzy a desu sa už v podstate rozdali v upútavkách. Dej aj diabol sú už vo vašej hlave. Sofvér aj antinárodný antivírus sa už nainštalovali. Môžeme zhasnúť a začať premietať filmový trhák sezóny: Hostel Slovensko.
