Slovensko sa znovu nachádza na križovatke svojich dejín. Máme za sebou prvé kolo prezidentských volieb. Tento boj, nie vojnu, prehrali tí z nás, ktorí reprezentujú normálnu väčšinu. Pri účasti 48,74 percenta a zisku 40,57 percenta hlasov víťaznej, politicky totálne amatérskej kandidátky extrémistického liberalizmu, za nás rozhodlo dvadsať percent voličov.
Ďalších deväť percent odovzdalo svoj hlas reprezentantovi, o ktorom veria, že charakterizuje sociálnu demokraciu. V skutočnosti reprezentuje len inú nadnárodnú formu ultra-liberálneho paneuropeizmu, typickú pre európsku sociálnu demokraciu.
Pridal som k tomu aj 2,8 percenta voličov ďalších kandidátov – iných dvoch jasných liberálov – Bugára a Chmelára. Stále menšina. Dovedna s prižmúrením očí 32 percent voličov. Spočítal som aj hlasy tých, ktorí sa buď otvorene alebo implicitne hlásili k myšlienke národnej suverenity a tradicionalizmu, alebo sú jasní konzervatívci. Vychádza mi číslo čosi nad sedemnásť percent voličov. Isté druhé kolo.
Je teda evidentné, že doma zostala drvivá normálna väčšina tradicionalistov a konzervatívcov, čiže jednoznačných antiliberálov vo všetkých jeho formách. Ak by túto väčšinu reprezentoval vo voľbách hypoteticky jediný spoločný kandidát, tak my, normálna väčšina, máme už v prvom kole víťaza – reprezentanta masívnej väčšiny nášho národa.
Normálnosť mohla byť v Prezidentskom paláci reprezentovaná 67-percentnou väčšinou. Zostalo nám na výber rozhodnutie medzi kolosálnym liberálnym zlom a gigantickým liberálnym zlom. Ak vyhrá gigantické zlo agresívneho extrémistického liberalizmu, maslo na hlave má predovšetkým vedenie Smeru-SD výberom kandidáta, reprezentujúceho výrazne menšinovú liberálnu frakciu sociálnej demokracie.
Druhé kolo prezidentských volieb nám už nedáva na výber. V krátkom čase nás však čakajú ďalšie voľby, v ktorých sa rozhoduje predovšetkým o tom, či si zachováme suverenitu, a teda aj demokraciu. Voľby do Európskeho parlamentu. Som jeden z tých, ktorí 25. novembra 1992 hlasovali za prijatie Ústavného zákona o zániku ČSFR v bývalom Federálnom zhromaždení, čím sa zabezpečila sloboda vo vlastnej štátnosti pre dva štátotvorné národy. Bol to výsledok úsilia vlastencov a odvahy poslancov, ktorí sme za tento zákon hlasovali.
Náš štát vstupoval do únie suverénnych štátov, kde každý člen mal v každej otázke právo veta. Dnes, po prijatí Lisabonskej zmluvy, je situácia iná. V mnohých zásadných otázkach sa rozhoduje väčšinovo, čo reálne znamená diktát úradníkov, lobistov a väčších členov. Neraz s nekompatibilnými hodnotami s tými našimi.
Salámovou metódou sa okliešťuje suverenita národných štátov s jasným a otvorene deklarovaným strategickým zámerom – vytvoriť európsky superštát. Koná sa tak poza chrbát ľudí, ktorí v referende za takéto usporiadanie nehlasovali. Znovu pripomínam, že na Slovensku za vstup do EÚ hlasovala menšina oprávnených voličov. Preto som v novembri 2018 inicioval petíciu proti Lisabonskej zmluve.
Je nepochybné, že získanie a udržanie maximálnej miery suverenity je absolútne najvyšším národno-štátnym záujmom Slovenska. Netajím sa svojím postojom, že dobrovoľné odovzdávanie suverenity signalizuje absenciu geopolitickej múdrosti a strategickej predvídavosti politického vedenia Slovenska. V skutočnosti predstavuje napĺňanie skutkovej podstaty vlastizrady a úkladov proti Slovenskej republike.
Reči o tzv. jadre EÚ, slovné spojenia typu „viac integrácie“, „viac Európy“a podobne sú iba dôkazom, že ide o dosiahnutie moci hegemónov EÚ a nimi ovládaných úradníkov. Skutočnými výsledkami procesov sú opatrenia na likvidáciu demokracie. Okrem iného čoraz evidentnejší diktát nadnárodných inštitúcií. Vnucovanie hodnôt, ktoré sú našim ľuďom cudzie. Diktát vnucovania kvót, vyplývajúcich z chybných a nepremyslených rozhodnutí predstaviteľov cudzích štátov.
Preto je v životnom záujme nás všetkých spolupráca a rovnocenné partnerstvo vo výrazne decentralizovanej, menej integrovanej EÚ, ktorá nebude mať ani len náznaky prvkov federácie. Je to otázka bytia a nebytia nás, občanov členských štátov a ďalších generácií. Z tohto dôvodu treba dosiahnuť efektívnu spoluprácu a partnerstvo suverénnych národných štátov.
Len spoločne máme na to, aby sme zastavili teror nano-menšinového agresívneho liberalizmu a bezohľadnej mediálnej manipulácie. Ak zahodíme rozpory a sústredíme sa na to podstatné, my to dokážeme, pretože my na to máme. A spoločne s podobne zmýšľajúcimi poslancami z ostatných štátov potom zásadným spôsobom zmeníme Európsku úniu.
Pretvoríme ju na voľné spoločenstvo vzájomného rešpektu suverénnych národných štátov, rešpektujúce hranice, štátne priority, ako aj unikátne hodnoty a tradície každého člena. Nedovoľme, aby bola drvivá väčšina nás normálnych tradicionalistov v eurovoľbách znovu prevalcovaná bezvýznamnou menšinou agresívnych extrémistických liberálov tak, ako sa to stalo v prvom kole prezidentských volieb.
(Autor je letecký a bezpečnostný analytik, kandiduje na poslanca Európskeho parlamentu za Národnú koalíciu)
