Do prezidentského kresla zasadne v Srbsku doterajší premiér Aleksandar Vučič. Podľa definitívnych výsledkov volieb mu svoj hlas odovzdalo až 55 percent zúčastnených voličov. Za jeho výrazným úspechom vidia analytici nielen veľký priestor, ktorý mu poskytovali verejnoprávne aj komerčné médiá, ale i značnú rozdrobenosť opozície, neschopnej dohodnúť sa na spoločnom protikandidátovi.
Vučič postavil svoju kampaň na sľuboch, že hoci Belehrad zostane na proeurópskej ceste, zachová si priateľské vzťahy s Ruskom aj Čínou. Viacerým politológom sa taký široký záber politických záujmov zdá nemožný. Mimochodom, podobným vývinom – od vyhraneného národovectva až k proeurópskemu zmýšľaniu – prešiel aj samotný Vučič.
Na sankčných zoznamoch
Do veľkej politiky vstúpil Aleksandar Vučič, vtedy člen Srbskej radikálnej strany, v marci 1998 ako minister pre informácie. V tom čase zostával do bombardovania Juhoslávie vojskami NATO rok. Mladý politik získal na tomto poste kontrolu nad mediálnou politikou krajiny. Netrvalo dlho a Európska únia ho zaradila na sankčné zoznamy, čím mu zakázala vstup na územie jej členských krajín aj USA.
PRISPEL K TOMU I JEDEN Z PREJAVOV V PARLAMENTE, KDE VUČIČ VYHLÁSIL, ŽE ZA KAŽDÉHO SRBA ZABITÉHO ALBÁNSKOU RUKOU ZAPLATÍ V KOSOVE ŽIVOTOM DESAŤ ALBÁNCOV.
V roku 2008 odišiel zo Srbskej radikálnej strany Tomislav Nikolič a založil Srbskú pokrokovú stranu. Pridal sa k nemu aj Vučič a po Nikoličovom víťazstve v prezidentských voľbách získal v novej vláde najprv funkciu predsedu Rady pre národnú bezpečnosť Srbska, neskôr sa stal ministrom obrany.
Na tomto poste sa do miestnej histórie zapísal ako sprostredkovateľ počas rokovaní medzi Albáncami a srbskou menšinou v Kosove i obyvateľstvom ostatnej časti Srbska. Pri uzatváraní bruselskej dohody, ktorá de facto uzákonila nezávislosť kosovského územia od Belehradu, Vučič aktívne rokoval so Srbmi v Kosove, aby ich odhovoril od masových protestov.
Do premiérskeho kresla zasadol v marci 2014. Presadzoval umiernenú prozápadnú politiku, ale na druhej strane udržiaval dobré vzťahy aj s inými krajinami, najmä s Ruskom. Je však nezanedbateľný fakt, že práve pod jeho vedením sa krajina začala pomaly zbližovať s NATO. Parlament v roku 2015 bez otvorenia spoločenskej diskusie aj bez oficiálnych správ v médiách ratifikoval dohodu o spolupráci so Severoatlantickou alianciou SOFA (Status of Forces Agreement).
V januári 2015 zase minister obrany podpísal dohodu IPAP, zameranú na spoluprácu Belehradu s NATO vo všetkých oblastiach vojenskej činnosti. Pritom mnohí Srbi si doteraz dobre pamätajú letecké nálety v roku 1999, ktoré priniesli smrť množstvu civilistov.
Zdržanlivé vyjadrenia
Podľa prieskumov verejnej mienky pritom spoluprácu s NATO neodobruje až 80 percent Srbov. Vučič sa azda aj preto o možnom vstupe krajiny do Severoatlantickej aliancie vyjadruje mimoriadne opatrne. Pre nemecký Bild vyhlásil: „Nezabúdajte, že NATO v roku 1999 bombardovalo Srbsko. Dnes máme dobré vzťahy. Uvidíme, kam nás to dovedie.“
PRI NEDÁVNOM 18. VÝROČÍ ZAČIATKU LETECKÝCH ÚTOKOV VŠAK KATEGORICKY VYHLÁSIL, ŽE KRAJINA NIKDY NEVSTÚPI DO NATO.
Zdržanlivý je aj v slovách na adresu Kosova. V auguste 2016 tvrdil, že momentálne je jediné možné riešenie problému, „keď Srbsko prizná nezávislosť Kosova, ale to nie je a ani nebude možné“. Pritom práve za jeho aktívnej asistencie začal Belehrad robiť prvé kroky smerom k uznaniu nezávislosti Kosova.
Podľa niektorých politológov bude Vučič viesť čoraz prozápadnejšiu politiku a postupne sa od Moskvy vzdiali. „Jeho kroky smerom k Európe a NATO sú zjavné. Vždy tvrdil, že EÚ nemá alternatívu. Jeho proruská rétorika je v skutočnosti výsledkom spoločenskej mienky v Srbsku: protiruský politik nemá v tejto krajine nijaké šance na úspech,“ myslí si jeden z expertov.
Vučič je všeobecne považovaný za skúseného politika a vynikajúceho rečníka s premyslenou rétorikou aj výborným marketingom. „Vučičovo víťazstvo fakticky znamená pre Srbsko cestu do EÚ a NATO bez Kosova. A mnohí obyvatelia sú proti takémuto vývoju situácie,“ tvrdí ďalší.
Riaditeľka belehradského Centra geostrategických štúdií Dragana Trifkovičová je presvedčená, že hoci je obyvateľstvo s takým vývojom situácie značne nespokojné, Srbi zostávajú pomerne apolitickí, a tak protesty nie sú veľmi pravdepodobné.
„Tí, čo v roku 2000 podporili tzv. buldozérovú revolúciu, ktorá zmietla z politickej scény Slobodana Miloševiča, zistili, že zmena moci neprináša automaticky zlepšenie životnej úrovne. Dnes okrem toho v Srbsku nie je výrazná osobnosť, schopná zjednotiť opozíciu, ako sa to v októbri 2000 podarilo Vojislavovi Koštunicovi.“
