Od narodenia významnej osobnosti slovenskej kultúry a politického činiteľa Vladimíra Mináča – prozaika, literárneho kritika, redaktora, filmového scenáristu, esejistu a publicistu – uplynulo storočie. Jeho literárna tvorba takmer polstoročie dodávala impulzy vývinu nielen slovenskej literatúre, ale aj spoločnosti a kultúre.
Vladimír Mináč sa narodil 10. augusta 1922 v Klenovci v rodine obuvníckeho majstra. Gymnázium vyštudoval v Rimavskej Sobote a po zabratí juhu Maďarmi pokračoval na gymnáziu v Tisovci. Následne prešiel na štúdium slovenčiny a nemčiny na Filozofickej fakulte vtedajšej Slovenskej univerzity v Bratislave.
„Bol to dobrý otec. Jeho eseje ale nemôžem hodnotiť, nie som literárny kritik. Otec bol mužom myšlienky a pohybu. Nemal rád ´stojaté vody, lebo tie, podľa neho zvyčajne páchli´,“ povedal o svojom otcovi syn, novinár a publicista Vladimír Mináč mladší.
Vladimír Mináč často písal o udalostiach z obdobia SNP. V rokoch 1940 – 1944 pôsobil v partizánskej brigáde Jánošík. V decembri 1944 ho zajali. Do konca vojny zažíval neľudské podmienky v koncentračných táboroch v Mauthausene a Dachau, kde v tom čase zomrelo mnoho slovenských a českých osobností.
Po oslobodení pôsobil ako redaktor armádneho denníka Bojovník (neskôr Obrana ľudu). Následne bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov, neskôr bol redaktorom (1945 – 1952) a neskôr šéfredaktorom (1953 – 1954) Kultúrneho života a Slovenských pohľadov (1955 – 1956).
V období rokov 1951 – 1953 pracoval ako vedúci scenáristického oddelenia Československého filmu. Okrem iného napísal predlohu snímok Boj sa skončí zajtra (1951) a Žena z vrchov (1955), námet jedného z najznámejších vojnových slovenských filmov Paľa Bielika Kapitán Dabač (1959) a podieľal sa aj na sfilmovaní Jilemnického diela Pole neorané (1953).
Od roku 1956 sa venoval literárnej a kultúrnopolitickej práci. V rokoch 1968 – 1989 bol členom Ústredného výboru KSČ. V rokoch 1974 – 1990 pôsobil aj ako predseda Matice slovenskej. Pod jeho vedením zaznamenala inštitúcia nebývalý rozvoj. Počet profesionálnych pracovníkov sa strojnásobil a stúpol na zhruba 500 zamestnancov, v Martine na Hostihore otvorili v roku 1975 novostavbu sídla Matice.
Za jeho éry v Matici slovenskej najvýraznejšie pokročilo budovanie Slovenskej národnej knižnice, ktorá bola jej súčasťou a v ktorej sa rozvíjali jej fondy, bibliografia, informatizácia a proces automatizácie. Inštitučná zložka Matice zároveň metodicky riadila okresné knižnice po celom Slovensku.
Do slovenskej literatúry vstúpil románom Smrť chodí po horách (1948), ktorý je umeleckou výpoveďou o vlastnej skúsenosti z protifašistického zápasu. Nasledovali romány Včera a zajtra (1949) a Modré vlny (1951).
V románovej trilógii Generácia – Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961), ktorá je považovaná za vrchol jeho prozaického úsilia, zobrazil život slovenskej spoločnosti vo vojnových rokoch, počas SNP a v povojnovom období.
Zložitosť obdobia konca 50. rokov minulého storočia a odhalenie negatívnych stránok života v socialistickej spoločnosti vyjadril knihou poviedok Tmavý kút (1960), dvojnovelou Nikdy nie si sama (1962), dielom Záznamy (1963) i satirickým románom Výrobca šťastia (1964).
Esejistická tvorba zahŕňa mnoho článkov, úvah, rozhovorov a esejí o kultúrnopolitických problémoch. Diela Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) sú filozofickými sondami do slovenskej národnej histórie.
Esej Tu žije národ (1982) je autorovým zamyslením sa nad zmyslom osudu Slovákov a ich miestom uprostred priestoru európskej civilizácie. Súbor kratších esejí o literárnych, kultúrnych a politických osobnostiach našej histórie i súčasnosti vyšiel pod názvom Portréty (1986).
V rokoch 1955 – 1962 sa stal laureátom štátnej ceny Klementa Gottwalda. Titul zaslúžilý umelec mu udelili v roku 1966. O dva roky neskôr dostal Rad práce, v roku 1975 titul národný umelec a v roku 1982 Rad Víťazného februára.
V období politického zlomu v roku 1989 odmietol tzv. Nežnú revolúciu a jej protagonistov. Po zmene politického režimu v rokoch 1990 – 1992 bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia za Stranu demokratickej ľavice.
Literárne aktívny bol aj v 90 rokoch. Esejisticky a publicisticky sa v domácich, európskych i svetových súvislostiach vyjadroval k mnohým otázkami, ktoré nastolila politicko-spoločenská zmena. Svoje nezriedka kritické názory zhrnul v esejistických knihách Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam Slováci? (1993) a Hovory M. (1994).
V máji 1992 patril k delegátom Kongresu slovenskej inteligencie na Donovaloch, vyhlásenie ktorého v rozhodujúcej miere ovplyvnilo vznik nezávislej Slovenskej republiky v roku 1993. V roku 1995 sa stal nositeľom Ceny Ľudovíta Štúra.
Vladimír Mináč zomrel 25. októbra 1996 v Bratislave vo veku 74 rokov. V roku 1998 mu prezident Michal Kováč udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. V máji 1998 Ministerstvo školstva udelilo Základnej škole v Klenovci čestný názov Základná škola Vladimíra Mináča.
