Vznik prvej Česko-Slovenskej republiky (ČSR) znamenal pre Slovákov radikálnu zmenu. Z národa, ktorý v Rakúsko-Uhorsku čelil tvrdej maďarizácii a bolo mu odopierané existenčné právo, sa stal jeden zo štátotvorných národov. Národný výbor česko-slovenský v Prahe 28. októbra 1918 vyhlásil vznik ČSR a prevzal štátnu moc. Od jej vzniku upynulo 104 rokov.
Slováci mali sformulovaný národný politický program už od polovice 19. storočia. Jeho hlavný autor Ľudovít Štúr vychádzal z faktu, že Slováci sú svojbytný národ a požadoval slovenskú samosprávu v rámci Uhorska. Po neúspešnom povstaní Slovákov proti Maďarom v rokoch 1848 – 1849 a po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 však nemal šancu na uskutočnenie.
Až vypuknutie prvej svetovej vojny v lete 1914 prinieslo oživenie slovenskej otázky. Keď priebeh vojny naznačoval, že Nemecko a Rakúsko-Uhorsko vojnu prehrajú, začali sa vytvárať rôzne úvahy o možnostiach postavenia Slovákov v Európe.
Ako najvýhodnejšie sa ukázalo riešenie vytvoriť československý štát. Postavila sa zaň slovenská komunita v USA, ktorá 22. októbra 1915 spolu s českými predstaviteľmi podpísala Clevelandskú dohodu.
Na čele zahraničného československého odboja stál Tomáš Garrigue Masaryk. Vo februári 1916 vznikla v Paríži Česko-Slovenská národná rada, na sformovaní ktorej sa výrazne podieľal aj Slovák Milan Rastislav Štefánik.
Diplomatickému úsiliu Masaryka, Štefánika a Edvarda Beneša výrazne dopomáhali úspechy československých légií, ktoré boli ozbrojenými zložkami budúceho československého štátu. Do konca 1. svetovej vojny pôsobilo v Rusku, Taliansku, Srbsku a vo Francúzsku okolo 100.000 legionárov.
V máji 1917 českí politici na zasadnutí ríšskeho parlamentu predniesli vyhlásenie, v ktorom žiadali spojenie českých krajín so Slovenskom. Vyhlásenie podporil aj slovenský politik Vavro Šrobár, ktorý 1. mája 1918 v Liptovskom Mikuláši do rezolúcie včlenil aj požiadavku práva na sebaurčenie národov.
Predstavitelia Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a predseda Československej národnej rady Masaryk podpísali 30. mája 1918 Pittsburskú dohodu a 14. októbra 1918 vznikla v Paríži dočasná česko-slovenská vláda.
Snahu vytvoriť spoločný a demokratický štát Čechov a Slovákov deklarovala aj Washingtonská deklarácia zverejnená 18. októbra 1918. V jej závere sa píše: „Veríme v demokraciu – veríme v slobodu – a v slobodu vždy väčšiu a väčšiu.“
Vzniku ČSR predchádzalo stretnutie predstaviteľov zahraničného a domáceho odboja v Ženeve. Na tomto stretnutí bola 28. októbra 1918 utvorená dočasná česko-slovenská vláda. V ten istý deň prijalo Rakúsko-Uhorsko podmienky definitívnej kapitulácie a československý Národný výbor v Prahe vydal zákon o vzniku ČSR.
Podpísali ho Vavro Šrobár, Anton Švehla, Alojs Rašín, František Soukup a Juraj Stříbrný. Týmto aktom oficiálne vznikla Československá republika. V Turčianskom sv. Martine sa 30. októbra 1918 konalo verejné zhromaždenie, na ktorom bola prijatá deklarácia, v ktorej sa Slováci jasne prihlásili k spoločnému štátu s Čechmi.
Dočasné Národné zhromaždenie 14. novembra 1918 zvolilo Masaryka za prezidenta republiky, zároveň vznikla česko-slovenská vláda, ktorej predsedom sa stal Karel Kramář. Existenciu ČSR aj jej hraníc potvrdili mierové zmluvy: Versaillská s Nemeckom (1919), Saintgermainská s Rakúskom (1919) a Trianonská s Maďarskom (1920).
Po dodnes neobjasnenej tragickej smrti Milana Rastislava Štefánika, ktorý chcel budovať spoločný štát Čechov a Slovákov na základe rovnoprávnosti, sa z ČSR postupne stal centralizovaný štát, v ktorom česká politické elita tvrdo presadzovala šovinistickú ideológiu tzv. čechoslovakizmu, popierajúca svojbytnosť slovenského národa.
Niekdajšiu maďarizáciu vytriedal útlak a dirigizmus Prahy, čo v radoch značnej časti slovenskej inteligencie po počiatočnom nadšení vyvolalo veľké sklamanie. “Po uhorskom žalári národov bol rok 1918 svetlým bodom na konci tunela, ale nič oslnivé dlhé roky neprišlo,” napísal v príspevku na sociálnej sieti k 104. výročiu vzniku ČSR exposlanec NR SR a publicista Rafael Rafaj.
Spomína aj uväznenie katolíckeho kňaza a politika Andreja Hlinku v reakcii na jeho plánovanú interpeláciu na Parížskej mierovej konferencii, kde sa chcel dožadovať plnenia Pittsburskej dohody so suverénnym postavením Slovenska v rámci spoločného štátu, ako aj škandalózny výrok prezidenta Masaryka „Niet slovenského národa, je to vynález maďarskej propagandy“.
“Pri prvom sčítaní ľudu v roku 1921 sa oficiálne uvádzala len ‘československá národnosť’ a na slovenských školách sa oficiálne vyučoval namiesto slovenského jazyka ‘jazyk československý v slovenskom znení’. Nielen českí štátni zamestnanci, ale aj príchodiaci českí učitelia na Slovensku boli zvýhodňovaní, aj lepšie odmeňovaní ako slovenskí,” píše Rafaj.
Ako pokračoval, ťažké sociálne podmienky v slovenskej časti ČSR, z ktorej boli po roku 1918 demontované a presunuté na české územie viaceré fabriky, čo viedlo k zvýšeniu nezamestnanosti, vyústili do masovej vlny vysťahovalectva zo Slovenska, najmä do USA.
Bývalý poslanec pripomenul, že Slováci dvakrát zo spoločného štátu odišli pre nerovnoprávne podmienky s českým národom. Preto zánik Česko-Slovenska v roku 1992 považuje za správne riešenie, keďže dnes majú obidva národy vlastné štáty a vďaka tomu najlepšie vzťahy v histórii.
“Sme bratské národy, Slovania, vzájomne sme si pomohli, občas vieme vo V4 držať spolu. To je dobrý základ na nadštandardné vzťahy, ale nie na glorifikáciu zaniknutého štátu. Tešme sa a buďme hrdí, že máme každý svoj štát,” uzavrel Rafaj.
