Popredný slovenský historik, bývalý poslanec NR SR a súčasný poradca predsedu parlamentu Anton Hrnko podrobil na sociálnej sieti tvrdej kritike televízny portrét Andreja Hlinku, ktorý odvysielala RTVS v rámci cyklu RTVS Slovenský panteón.
“Všetky národy majú svoje dejiny na pozdvihnutie národného vedomia a sebavedomia, na poučenie a pobavenie, iba Slováci majú svoje dejiny na to, aby sa nimi bičovali,” ironicky komentoval Hrnko obsah dokumentu, ktorý bol podľa neho chvíľami zmesou zamlčovania faktov, zavádzania, poloprávd i vyslovených lží.
Hrnko okrem iného upozornil na podľa neho hlboko nepravdivo popísanú činnosť po návrate Hlinku z väzenia. “Chýbala tam zmienka o zmierení s biskupom Alexandrom Párvym, ale najmä tvrdé zápasy, ktoré Hlinka zvádzal s tzv. liberálmi (v dobovej terminológii pokrokármi), ktorí zhodou okolností boli aj čechoslovakistami,” napísal.
Ako dodal, autori dokumentu zabudli aj na veľmi dôležitú vec: obnovenie činnosti Slovenskej ľudovej strany v roku 1913 už pod jeho taktovkou. “Viditeľná snaha oddeliť Hlinku od Slovenskej ľudovej strany je kontraproduktívna a napomáha tomu, že aj jej pozitívnych stránok sa ujímajú ľudia nehodní hlásiť sa k odkazu slovenských dejín,” uviedol.
Ani pôsobnosť Hlinku v prvej republike sa podľa historika nevyhla splošteným a niekedy zavádzajúcim obrazom. “Predovšetkým zasadnutie kňazskej rady 19. decembra 1918 bolo aj obnovením Slovenskej ľudovej strany. Neviem či by v dôslednej kritike prameňov autori dokázali svoje tvrdenie, že František Jehlička bol už v roku 1919 agentom maďarskej vlády.
Z Hlinkovej strany pri rozhodnutí ísť do Paríža skôr zohral úlohu šok z pôsobenia Čechov na Slovensku pri jeho začleňovaní do spoločného štátu; Hodžovo spomenutie dikcie Deklarácie slovenského národa, v ktorom sa žiadalo samostatné zastúpenie Slovákov na mierovej konferencii.
A, samozrejme, tiež Pittsburská dohoda, kde aj Masaryk podpísal záväzok, že Slovensko bude mať v novom štáte autonómne postavenie. Ťažko preto túto udalosť odsúdiť tak jednoznačne, ako to bolo v medailóne,” uvádza Hrnko.
Ďalej vyjadril sklamanie nad tým, že v dokumente boli úplne nepravdivo popísané udalosti v súvislosti s tzv. Pribinovými oslavami v Nitre roku 1933. “Áno, pražská vláda chcela odobrať týmto oslavám slovenský národný náboj, a preto aj vypracovala vlastný scenár, ktorý s Hlinkom nerátal.
Udalosť sa však odohrala úplne inak, ako bola opísaná. Po tom, ako účastníci neumožnili realizáciu vládneho scenára, sa réžie na tlak publika ujal Hlinka, ktorý udelil slovo aj predsedovi vlády ČSR Malypetrovi a ten ho aj v pokojnej atmosfére predniesol.”
Pokračoval, že len ťažko si je možné predstaviť plnohodnotný životopisný profil Andreja Hlinku bez spomenutia Zvolenského manifestu z roku 1932. “Netuším, prečo ho autori nezaradili do scenára. Žeby politická ekuména nepasovala do súčasného politického diania?” opýtal sa Hrnko.
“Absolútne nepravdivo bol popísaný proces, na konci ktorého sa v roku 1935 stal Edvard Beneš prezidentom ČSR. Hlinka bol zásadne proti. Voľbu Beneša dohodol Jozef Tiso a bol to on, ktorý nakoniec Hlinku presvedčil, aby s tým súhlasil. Argument bol, že si to aj Vatikán želá.
Záver bol úplne zlý. Je pravdou, že Andrej Hlinka žiadal svojich politicky blízkych, aby bránili republiku. Ale na druhej strane nemôžeme nespomenúť jeho vyjadrenia zo začiatku roku 1938, keď zdôraznil, že ak Praha v dvadsiatom roku republiky nevyhovie slovenským požiadavkám, tak povieme Prahe zbohom.
Takisto nemožno zamlčať jeho vystúpenie na Turičnom zhromaždení v júni 1938. Až potom môžeme dať do kontextu, akú republiku chcel Hlinka zachovať (a nielen on, ale i jeho najbližší Karol Sidor, Jozef Tiso, Martin Sokol a iní).
Úplne tragicky vyznel záver, kde autori poslali ‘do ohnivého pekla’ Hlinkových nástupcov, ktorí vraj založili fašistickú Slovenskú republiku. Každý historik by sa mal pozerať na historické udalosti historicky, teda analyzovať situáciu takú, ako sa vyvinula. Hlinka nečelil tým výzvam, ktorým čelili jeho nástupcovia. Urobiť z nich endemických netvorov, nehodných Hlinkovho mena, je hlúpe.
A nakoniec štáty buď sú alebo nie sú. Môj otec a moja mama, ktorí tvorili tú Slovenskú republiku, určite nijakí fašisti neboli. Boli len lojálni a aj nelojálni občania tejto republiky. Charakterizovať možno výlučne režim, ale pri jeho charakteristike sa používajú klišé namiesto skutočného vedeckého rozboru,” vyjadril svoj postoj Anton Hrnko.
