Západ dúfa, že Rusko padne na kolená. Sankcie sú však dlhodobo neudržateľné

Ekonomické sankcie sa stávajú čoraz častejším nástrojom na potrestanie politických protivníkov. S obľubou po nich siahajú predovšetkým Spojené štáty – stačí spomenúť Irán, Severnú Kóreu či Kubu. Novodobé Rusko sa terčom tohto nástroja po prvý raz stalo v roku 2014, keď sa stal jeho súčasťou Krym.

Odvtedy viaceré európske krajiny volali po zrušení reštrikcií. Ide predovšetkým o štáty, ktoré majú s Ruskom pomerne čulé obchodné vzťahy, či už Nemecko, Francúzsko alebo Taliansko. Namiesto uvoľnenia pravidiel však najnovšie prišlo k ich sprísneniu. Dôvodom je ruská vojenská operácia na Ukrajine.

To najhoršie nás čaká
Je paradoxné, že Rusko sankcie podľa všetkého nezasiahnu tak, ako to mal Západ v úmysle. Už po zavedení tých predchádzajúcich sa Moskva začala viac spoliehať sama na seba a investovala do rozvoja hospodárstva. Rozmach zaznamenal predovšetkým potravinársky priemysel.

To sa však nedá povedať o západných, najmä európskych krajinách. Analytici už zaznamenávajú reálne dôsledky sankcií, predovšetkým pokles akciových indexov. Tie európske pritom podľa nich klesli viac ako americké v dôsledku užších väzieb na Rusko. Pohyb smerom nadol vyvolali už len samotné správy o zavádzaní reštrikcií.

Rastúce ceny energií a ich pravdepodobný nedostatok vyženú nahor už aj tak vysokú infláciu, a teda aj úrokové sadzby. Podľa ekonómov to zvýši náklady spoločností na obsluhu dlhu, čo bude mať silný negatívny vplyv na zisky.

Odpojenie bánk od systému SWIFT by mohlo viesť k neschopnosti ruských spoločností splácať svoj vonkajší dlh, čo okamžite zasiahne európske úverové inštitúcie. V dôsledku toho môžu európske spoločnosti čeliť nedostatku tovaru a služieb. To všetko môže vyvolať vážne sociálne dôsledky.

Členské štáty EÚ už teraz pociťujú rast cien, napríklad benzínu či potravín.

Niektoré z nich začínajú zaznamenávať dokonca aj nedostatok určitých druhov tovaru. Ide predovšetkým o olej, múku, soľ či cestoviny. To skutočné zvyšovanie cien nás však podľa všetkého ešte len čaká.

Ak totiž porastú ceny energií, predraží sa výroba aj distribúcia akéhokoľvek tovaru. Netreba zabúdať ani na to, že práve Rusko a Ukrajina patria k najväčším svetovým exportérom pšenice, okrem vysokých cien nám teda môže hroziť aj hlad.

Protiruské sankcie tak v konečnom dôsledku významne ekonomicky poškodzujú skôr Európsku úniu a Slovensko, ako Rusko. Kontraproduktívne sú pritom nielen pre Európu, vo väčšej či menšej miere zasiahnu celý svet, keďže v súčasnosti je všetko prepojené. Prejavia sa problémami v globálnej logistike a zvýši sa aj inflačný tlak.

Pod vplyvom Washingtonu
Dokonca aj šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová na mimoriadnom zasadnutí Európskeho parlamentu k situácii na Ukrajine už v marci priznala, že sankcie EÚ proti Rusku zasiahnu aj európsku ekonomiku.

Opatrenia sa napriek negatívam, ktoré prinášajú všetkým stranám, budú podľa všetkého len prehlbovať. Západ totiž dúfa, že treba len trochu viac času a Rusko jednoducho musí padnúť na kolená. Okrem samotných západných sankcií však treba rátať i s odvetnými krokmi, ktoré Ruská federácia podniká proti krajinám EÚ.

Niektoré európske štáty si pritom uvedomujú, že sankcie sú dlhodobo neudržateľné, najmä toľko spomínané odstrihnutie sa od ruského plynu či ropy.

Brusel však nemá odvahu vzoprieť sa Spojeným štátom. Sankcie totiž presadzuje Washington, ktorý riadi Brusel. Do karát mu hrajú najmä snahy odstrihnúť sa od ruského plynu. Už dávno sú totiž známe jeho zámery dodávať Európanom americký skvapalnený plyn.

Doteraz bola prekážkou nielen jeho vysoká cena v porovnaní s ruským plynom, ale aj neekologická ťažba i transport. Ak by sa však Starý kontinent naozaj rozhodol prestať nakupovať ruský plyn, ten americký by bol jednou z možných alternatív. Doplatili by sme však na to privysokými cenami.

Ukrajina sa dlhodobo pohráva s myšlienkou vstupu do NATO aj Európskej únie. Pritom neutralita nielen Ukrajiny, ale v podstate celého postsovietskeho priestoru patrila k základným požiadavkám Moskvy po páde železnej opony.

Ukrajina však od roku 2014 nabrala jasne prozápadný kurz s jasnou ambíciou vstupu do NATO. A hoci Volodymyra Zelenského dostal do prezidentského kresla v neposlednom rade aj sľub, že skončí vojnový konflikt na Donbase, nestalo sa tak.

A dnes, keď sa jeho početné videoposolstvá Západu zameriavajú na žiadosť o priame zapojenie sa do konfliktu, či už dodávkami zbraní alebo dokonca vyslaním armády, vzniká hrozba vojny v celej Európe.

V každom prípade sa momentálne nikto nechystá sankcie zrušiť. Začína sa hovoriť dokonca o tom, že zostanú v platnosti aj po skončení špeciálnej operácie na Ukrajine. A to aj napriek tomu, že západnému svetu prinášajú obrovské ekonomické straty.

Rusko pritom upevňuje kontakty s krajinami mimo západného sveta. Ide predovšetkým o Čínu, ale aj o Indiu, Irán či Saudskú Arábiu. Je zrejmé, že nebude mať núdzu o obchodných partnerov. Má však náhradu za ruské suroviny Európa?