Hana Zagorová nahrala takmer deväťsto piesní, vyhrala deväť Zlatých slávikov a získala množstvo ďalších prestížnych ocenení, vďaka čomu sa stala jednou z najúspešnejších českých speváčok.
Účinkovala tiež vo filmoch, moderovala televízne programy, skladala i textovala piesne. V poslednom čase ju trápili vážne zdravotné problémy a napokon prišla z Prahy správa, že 75-ročná umelkyňa zomrela.
So zdravím mala ťažkosti od 70. rokov. Od mladosti trpela na paroxyzmálnu nočnú hemoglobinúriu, čo je zriedkavá choroba krvotvorby prejavujúca sa rozkladom krviniek. Vyše 30 rokov preto musela pravidelne absolvovať transfúzie krvi.
V roku 2020 prekonala covid. Trpela postcovidovým syndrómom a absolvovala tri očkovania. Jej spevácka kolegyňa a blízka priateľka Marta Kubišová v televíznom vysielaní povedala, že jej zdravotný stav sa najviac skomplikoval po absolvovaní tretej dávky vakcíny.
Okrem toho ju sužovala osteoporóza, vlani si zlomila tri stavce a v júni tohto roka ju museli hospitalizovať po tom, čo upadla do bezvedomia. Domov sa vrátila na invalidnom vozíku, zostávala však optimistická. „Už si vybrala niekoľko pesničiek a chystá nové CD,“ prezradil vtedy jej manžel, známy slovenský tenorista Štefan Margita. S nahrávaním albumu mala začať v októbri.
Hana Zagorová sa narodila 6. septembra 1946 v moravskej obci Petřkovice, ktorá je dnes súčasťou Ostravy. Jej otec bol stavebný inžinier, matka učiteľka. Už od detstva rada spievala, naučila sa hrať na klavíri. Ako speváčka po prvý raz zaujala v roku 1963 v súťaži Hľadáme nové talenty, kde si ju všimli ľudia z ostravského rozhlasu.
Po maturite na gymnáziu vyštudovala herectvo na JAMU v Brne a v roku 1968 vydala prvý singel Vraj som zhýralá, ktorý jej naplno otvoril dvere do rozhlasového štúdia a televízie. Účinkovala napríklad so skupinou Flamingo, so spevákmi Jiřím Štědroňom a Viktorom Sodomom, spolupracovala s orchestrom Václava Zahradníka a od roku 1969 hrala v pražskom divadle Apollo.
Žáner, ktorý vtedy predstavovala, označovali ako „beatový šansón“. V roku 1970 nahrala prvú dlhohrajúcu platňu Bludička Júlia. Po tom, čo sa presťahovala do Prahy, sa úspešne rozbehla jej umelecká kariéra.
Vystupovala s Tanečným orchestrom Československého rozhlasu, v rokoch 1972 – 1974 hosťovala v Divadle Semafor, kde ju Jiří Suchý obsadil do roly Bludičky v divadelnej paródii Kytica. S pribúdajúcimi hitmi stúpala i jej popularita u divákov. V rokoch 1974 a 1975 získala najprv bronzového, následne strieborného a od roku 1977 devätkrát po sebe Zlatého slávika.
V tom čase mala už vlastnú sprievodnú kapelu pod vedením Karla Vágnera, na pódiu koncertovala aj so spevákom Michalom Prokopom či Petrom Rezkom. S ním nahrala i úspešné duety ako Dúhová víla či Asi, asi.
Koncom 70. rokov naspievala známu skladbu Stretnutie s talianskym spevákom Drupim, s ktorým absolvovala tiež niekoľko koncertov v Československu. V televízii okrem toho moderovala vlastné programy.
Napriek tomu, že život jej znepríjemňovala choroba, ktorá u nej prepukla v roku 1967, bola Zagorová veľmi aktívna. Niekedy odohrala až 360 koncertov do roka, často vystupovala v zahraničí, kde vydávala i platne a spolupracovala s viacerými európskymi spevákmi.
V roku 1980 si zahrala v hudobnej komédii Trhák, kde si zaspievala duet Láska, amore so slovenským hercom Jurajom Kukurom. Zagorová tiež pomohla naštartovať kariéru speváckej dvojici Petr Kotvald a Stanislav Hložek, ktorá sa v bývalej ČSSR tešila obrovskej popularite. Vystupovala s nimi v rokoch 1980 až 1986, z dua sa časom stali sólisti.
Zagorová si hviezdne postavenie udržala i v 80. rokoch, k čomu určite prispela spolupráca s poprednými hudobnými skladateľmi, akými boli Petr Hapka či Jiří Zmožek, no aj s kvalitnými textármi. Úspech zaznamenali aj jej vlastné texty.
Tesne pred politickým prevratom v Česko-Slovensku v novembri 1989 podpísala vyhlásenie Niekoľko viet, kritické ku komunistickému režimu. Za vyhlásením stála organizácia Charta 77, ktorej činnosť Zagorová v roku 1977 paradoxne odsúdila ako jedna zo signatárov tzv. Anticharty. Nasledoval krátky dištanc v médiách, zákaz koncertovania a nahrávania.
Ukončila ho revolúcia, počas ktorej sa zviditeľnila vystúpením na tribúne na pražskej Letnej. Jej sláva však od začiatku 90. rokov začala upadať a Zagorová sa stiahla. „Mala som pocit, že mám všetko odspievané, že moja práca je už zavŕšená. Bola som veľmi unavená,“ spomínala v životopisnej knihe.
V roku 1996 speváčka síce obnovila koncerty, nahrala pár albumov, objavovala sa v televízii i v tom čase populárnych muzikáloch, väčšinou však čerpala zo staršej tvorby. Napriek tomu si udržala verných fanúšikov a zostávala obľúbenou interpretkou.
V septembri 2016 vypredala koncert k svojim 70. narodeninám v pražskej Lucerne a v ankete Český slávik sa vlani umiestnila na siedmom mieste. V roku 2018 vydala posledný sólový album Ja nemám strach a pred dvoma rokmi album s manželom Konečne spoločne.
Hana Zagorová nemohla mať pre chorobu krvotvorby deti, pretože by to ohrozilo jej život. Pokúsila sa aj o adopciu, skončilo sa to však incidentom, ktorý ju odradil od ďalších podobných pokusov. Jej prvým manželom bol v rokoch 1986 – 1992 baletný tanečník Vlastimil Harapes. V máji 1992 sa vydala za Štefana Margitu, ktorý bol od nej približne o desaťročie mladší.
„Nemám strach zo šedivých vlasov a nepočítam, koľko mi zostáva času,“ vyhlásila pred pár rokmi. Vďaka chorobe sa naučila žiť naplno, no zároveň rátať s najhorším. Veď ako spievala v slávnej skladbe k televíznemu seriálu Sanitka, „môj čas môže povedať, ja už neplatím…
