Svet s napätím očakával nástup Donalda Trumpa na post prezidenta, aj v súvislosti s rusko-ukrajinským konfliktom. Európski politici si vtedy mysleli, že Trump pohrozí Vladimirovi Putinovi a ten vojská z Ukrajiny stiahne. Kroky Bieleho domu však boli diametrálne odlišné.
Už prvý mesiac Trumpa vo funkcii priniesol výrazné zlepšenie vzťahov medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Jeho telefonát s Putinom a rokovania v Saudskej Arábii medzi ministrami zahraničných vecí Marcom Rubiom a Sergejom Lavrovom naznačili, že sa môže blížiť koniec konfliktu na Ukrajine.
V hodnoteniach stretnutia v Rijáde dokonca zaznelo, že nastal „tektonický posun v globálnej geopolitike“. Európsku úniu však vývoj udalostí zaskočil. Najmä to, že s ňou Washington pri rokovacom stole o ukončení rusko-ukrajinskej vojny vôbec neráta.
Pre západných lídrov je pritom americko-ruská dohoda uzatvorená bez Ukrajiny a Európy neprijateľná. Európske elity zostali ešte viac zmätené z ďalších výrokov Bieleho domu, najmä po tom, ako Trump nazval Volodymyra Zelenského diktátorom bez volieb, ktorý je na svojom poste nelegálne.
Reakcie prišli okamžite. Zelenského sa zastal napríklad Petr Fiala či hovorkyňa francúzskej vlády. Olaf Scholz, ktorý kritizuje zahraničnú politiku Bieleho domu prakticky od Trumpovho nástupu, označil Zelenského za riadne zvoleného prezidenta a Trumpove požiadavky na ukrajinské nerastné suroviny za sebecké.
Nemeckému kancelárovi sa nepozdával nielen postoj USA k Ukrajine, ale zavádzanie ciel na dovoz z EÚ. Pobúrilo ho i stretnutie viceprezidenta J. D. Vancea s predsedníčkou Alternatívy pre Nemecko Alice Weidelovou, najmä však jeho výzva na spoluprácu nemeckých politických strán s AfD.
S politikou novej americkej administratívy je nespokojný aj francúzsky prezident Emmanuel Macron. V reakcii na mierové rozhovory o Ukrajine bez účasti Európy zvolal do Paríža samit, kam pozval len vybrané krajiny. Tie, ktoré zachovávajú bruselský kurz – Nemecko, Britániu, Taliansko, Poľsko, Španielsko, Holandsko a Dánsko.
Pozvánku dostala aj predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, predseda Európskej rady António Costa a generálny tajomník NATO Mark Rutte. Organizátori samitu takýmto delením krajín na dve kategórie podľa slovinskej prezidentky Nataše Pircovej Musarovej ukázali, že „ani v rámci EÚ sa so všetkými štátmi nezaobchádza rovnako“.
Podľa Roberta Fica to neprispieva k dôvere v EÚ. Dokonca aj europoslankyňa za KDH Miriam Lexmannová priznala, že „parížsky samit bol zlý krok, mali tam byť pozvané všetky členské štáty“.
Maďarský minister zahraničných vecí Péter Szijjártó vyhlásil, že cieľom týchto vybraných európskych lídrov je zabrániť mieru na Ukrajine. Nazval ich frustrovanými „vojnovými priaznivcami“, ktorí „posledné tri roky nepretržite prilievali olej do ohňa“. Podľa Petra Pellegriniho „zvláštny prístup Macrona triešti Európsku úniu a fragmentuje ju na menšie časti“.
Na druhý samit už Macron po kritike pozval aj Nórsko, Kanadu, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Česko, Grécko, Fínsko, Rumunsko, Švédsko a Belgicko. Výsledkom však boli podobne ako pri tom predchádzajúcom opäť iba všeobecné vyhlásenia o potrebe silnejšej Európy a väčšieho zbrojenia.
Zreteľne sa tak ukázalo, komu skutočne ide o mier a komu, naopak, o pokračovanie vojny na Ukrajine. Podľa Roberta Fica sú to „priatelia vojny“ a Slovensko na ich stretnutí aj tak nemá čo robiť. Zúčastneným krajinám totiž primárne ide o ďalšie dodávky zbraní Ukrajine a vyslanie zahraničných vojsk na jej územie.
Stretnutím vyvolených Macron rozdelil európske krajiny na dve kategórie. Hoci sa tým neposlušným, kam Brusel zaraďuje aj Slovensko a Maďarsko, vyčíta, že rozbíjajú európsku jednotu, v skutočnosti ju oslabuje práve takéto rozdeľovanie členských krajín na verné Bruselu a tie neposlušné.
