V rozpätí krátkeho času, vlani a tohto roku, sa udiali dve udalosti, ktoré silno pripomínajú jedného architekta. Na svojich postoch skončili dvaja historici so silným slovenským akcentom v ich tvorbe. Mnohí slovenskí historici tvrdia, že národné povedomie u nás je takmer nulové a pripisujú to tým, čo nás ovládali.
Raz to bola Budapešť, inokedy Praha. Veď do roku 1990 sa na Slovensku neučili slovenské dejiny, iba všeobecné či československé, slovenským sa nevenovalo viac ako pár riadkov. Až v roku 1990 vznikla Katedra slovenských dejín na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Jej zakladateľom bol profesor Matúš Kučera.
Vlani sa stala zaujímavá vec. Niektoré študentky FF UK označili vedúceho Katedry slovenských dejín Martina Homzu v anonymnej ankete za sexistu a dekan fakulty Marián Zouhar okamžite chcel zrušiť nielen Homzu, ale aj celú katedru. Nakoniec katedra zostala, no Homza musel opustiť post vedúceho katedry. Prečo? Lebo nejaké LGBTI aktivistky nezniesli rodovo zakotveného pedagóga?
Alebo preto, že Homza otváral dvere slovenskému povedomiu vo svojich skvelých dielach, akými bol napríklad Svätopluk v európskom písomníctve či populárno náučná knižka dialógov o starších slovenských dejinách Murices Novae alebo Nové ostne.
Ak zoberieme do úvahy, že bývalý predseda NR SR Richard Sulík dal zostaviť komisiu na to, aby rozhodla o tom, kto bol Svätopluk, keď išlo o inštaláciu jeho sochy na Bratislavskom hrade, musíme konštatovať, že niekomu až priveľmi záleží na tom, aby Slováci nikdy nedosiahli na svoje dejiny.
Ibaže Sulík nebol jediný historicky bezvedomý predseda parlamentu, Pavol Hrušovský tiež vyhlásil, že Slováci nemajú históriu. Tohto roku sa aj cirkev pustila do “upratovania”. Ako sa vraví, nová metla dobre metie, a tak čerstvo menovaný spišský biskup František Trstenský medzi prvými rozhodnutiami zlikvidoval cirkevného historika so slovenským srdcom, docenta Ľuboslava Hromjáka.
Na jeho životopisnej stránke nájdete: člen Rady pre históriu pri Konferencii biskupov Slovenska; člen Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru pri Konferencii biskupov Slovenska; člen Historického odboru Matice slovenskej; člen Inštitútu cirkevných dejín na TF KU; spolupráca s Encyklopedickým ústavom SAV Bratislava na tvorbe hesiel z oblasti cirkevných dejín do „Encyklopedia Beliana“.
Viedol tiež nepretržitý historický výskum v Historickom archíve Štátneho sekretariátu a Vatikánskom apoštolskom archíve a archívoch Svätej stolice. Takisto bol docentom na Katedre filozofie a histórie na Teologickej fakulte Košice i Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Ďalej bol garantom doktorandského štúdia v odbore Katolícka teológia na Teologickej fakulte KU so sídlom v Košiciach a hosťujúcim profesorom na Pápežskej univerzite v Ríme. Tomu všetkému je odrazu koniec. Biskup rozhodol, že pôjde za kaplána do Spišskej Belej s tým, že nesmie na noc ani opustiť faru. Pritom ide o jedného z najaktívnejších kňazov Spišskej diecézy a skvelého kazateľa.
Organizoval projekt Rok kresťanskej kultúry s výnimočnými hosťami, ktorí priblížili význam kresťanskej kultúry pre spoločnosť. Vydal monumentálnu monografiu spišského biskupa Jána Vojtaššáka a stačilo udanie, podobné tomu na profesora Homzu, aby ho biskup zbavil jeho odbornej, proslovenskej činorodosti.
Natíska sa otázka: majú aktivity, smerujúce k odstráneniu všetkého slovenského spoločného architekta? Nie tak dávno rezonovala na Slovensku kauza Bezák. Za návrhom na trnavského arcibiskupa Róberta Bezáka bol známy slovenský politik František Mikloško.
Pri kandidatúre podpredsedníčky Progresívneho Slovenska Zuzany Čaputovej prejavil Bezák osobnú angažovanosť na jej podporu. Napokon podporoval všetko progresívne. Kto stál za návrhom Trstenského na spišského biskupa? Nebol to tiež František Mikloško? Nebolo by na tom nič čudné, vzhľadom na jeho angažovanosť do roku 1989.
V byte Polanských v Dubnici nad Váhom sa stretávali veľké mená disentu: Čarnoguský, Jukl, Krčméry, Mikloško… Ida Polanská v rozhovore pre časopis Svedectvo na adresu Mikloška povedala: „Mne sa to už vtedy nepáčilo, keď slobodomurár Mikloško určoval, kto môže byť biskupom a kto nie, no a znova je v parlamente a pokračuje v protislovenskej politike.“
Do roku 1989 nežičili Slovákom vonkajšie okolnosti. Dnes pokračujeme v politike likvidácie slovenského národa z vlastnej vôle. Choďte sa prejsť na nábrežie Dunaja v Devíne. Uvidíte veľké Srdce Európy z ostnatého drôtu a na podstavci tabule informujúce, že pamätník bol odhalený pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie na Hviezdoslavovom námestí, a neskôr presťahovaný do Devína.
Autorom srdca je výtvarník Daniel Brunovský. Len o pár metrov ďalej natrafíte na bronzovú sochu sediaceho muža s mečom. Je neprehliadnuteľná, ale nijaký text na nej nenájdete. Kto to je a kto je autor diela?
Na meči je zavesený akýsi obrázok, QR kód, a z neho sa dozviete iba to, že ide o Rastislava, kráľa Dácie. Takto sme dopadli! Nikde zmienka, že ide o dielo akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej a že ide o panovníka Veľkej Moravy. Nič. Kráľ Dácie… Ktosi si z nás Slovákov robí nemiestne žarty…
Každý suverénny národ si pestuje panteón svojich významných predkov. Len my, Slováci, sme zaseknutí v historickom bezvedomí. A tých, čo sa usilujú nás z neho vymaniť, jednoducho zlikvidujeme. Ako môže takýto národ robiť suverénnu politiku, keď ani nevie, kým vlastne je?
