Z chorobopisu volieb na kandidátov Ústavného súdu SR sa dá vyčítať, že tento politický problém prerástol z akútneho stavu do chronického už vtedy, keď prezident Andrej Kiska ignoroval rozhodnutie Ústavného súdu SR aj odporúčanie Benátskej komisie a odmietol vymenovať sudcov najvyššej súdnej inštancie, známej ako inštancia posledného slova.
Napokon sa prezident predsa len podvolil a po troch rokoch ťahaníc musel veci uviesť do zákonného stavu. Hrozba destabilizácie ústavného súdu tak bola zažehnaná. Dnes je výber kandidátov na ústavných sudcov, ktorý predchádza samotnej voľbe v parlamente, predstavením pre médiá.
Zdá sa, že požiadavku nedávno prijatej novelizácie zákona o voľbách sudcov Ústavného súdu pristupovať k výberu kandidátov transparentnejšie pred tvárou verejnosti, nerieši úmysel predkladateľov novely, aby sa celý proces voľby odpolitizoval. Ústavnoprávny výbor Národnej rady SR, ktorý je garantom verejného výberu kandidátov, sa skladá zo zástupcov parlamentných politických strán, z koalície a opozície. Preto sa výber už z princípu meria dvojakým metrom, čiže nemôže byť apolitický.
Prvé dejstvo kabaretu, ktorého sme boli svedkami v starej budove parlamentu na Župnom námestí v Bratislave, pripomínalo tlačovku v NR SR, iba s tým rozdielom, že otázky nekládli novinári, ale poslanci. Zopár zvedavcov prítomných v sále mnohému ani veľmi nerozumelo a tí informovanejší sa nemohli ubrániť dojmu, že to predstavenie je skôr ringom, v ktorom ide o to položiť na lopatky jediného muža zo štyridsaťčlennej plejády právnikov, notárov a exekútorov kandidujúcich na vytúžený post.
Každý vie, že z grilovania kandidátov trčala ako slama zo zodratých čižiem snaha zástupcov opozície znemožniť expremiérovi Robertovi Ficovi uchádzať sa o sudcovský talár na Ústavnom súde. Celé divadlo najmä v podaní lídra opozičných diskutérov Ondreja Dostála mapovali minútu po na minúte novinári Denníka N aj SME a spestrovali to výpoveďami „naslovovzatých odborníkov,“ napríklad vyhlásením Juraja Šeligu, reprezentanta iniciatívy Za slušné Slovensko a novopečeného právneho poradcu mimovládnej organizácie Via Iuris.
Tento „slušný Slovák“ spochybnil, či Fico bol vôbec do advokátskej komory zapísaný legálne. Advokátska komora, pravdaže, potvrdila, že docent JUDr. Robert Fico, CSc. splnil podmienky na zápis do zoznamu advokátov v súlade s predpismi. Lenže to už nikoho nezaujímalo.
O pedagogickej praxi docenta práva Fica zapochyboval aj istý externý doktorand Peter Kubina, ktorý v Denníku N na jeho adresu ironicky povedal, že „ak vodič autobusu počas štyroch rokov trikrát poskytne prvú pomoc inému človeku po dopravnej nehode, neznamená to, že bol štyri roky činný v lekárskom povolaní.
Mala to byť narážka na písomné potvrdenie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, že Fico v rokoch 1996 – 2001 vykonával pedagogickú činnosť na katedre politológie v predmete Ústavné a medzinárodné garancie ochrany ľudských práv. Prirovnať pedagogické pôsobenie docenta Fica k vodičovi autobusu, pasujúceho sa za lekára je hrubé osočovanie ľuďmi, ktorí si politickú nenávisť zamieňajú s logikou.
Verejné vypočúvanie kandidátov na ústavných sudcov má svoje trhliny práve v účelovom vyvolávaní vášní, aby aj laická verejnosť videla, že trojnásobný expremiér je na Ústavnom súde nežiaduci element. Z celého politického divadla vyplýva jeho dvojaký meter a neférovosť vo výklade kto spĺňa a kto nespĺňa podmienku pätnásťročnej právnickej praxe, aby mohol kandidovať na post sudcu ústavného súdu.
Ruku na srdce: Spĺňajú náročné podmienky kandidatúry aj exekútori a notári, ktorých praktická činnosť má k ústavnému právu ďalej ako činnosť pedagógov prednášajúcich predmety súvisiace s ústavným právom?
Nechajme však stranou podobné otázky. Väčšina odborníkov je skeptická, že by akýkoľvek model výberu sudcov znamenal zlepšenie existujúceho stavu. Všetko závisí od vyspelosti politického prostredia, preto je zbytočné riadiť sa nejakým modelom zo zahraničia.
Pri kreovaní talianskeho ústavného súdu platí: tretinu volí parlament, tretinu menujú vrcholné súdne orgány a tretinu menuje prezident. Osobitným prípadom je Spolkový ústavný súd v Nemecku – tam je voľba na pleciach oboch komôr parlamentu: polovicu sudcov volí Bundestag, polovicu Bundesrat a prezident do voľby nezasahuje.
Recept na výber sudcov Ústavného súdu nejestvuje. Starorímsky rétor Marcus Fabius Quintilianus mal len jednu zásadnú požiadavku: aby sudca bol predovšetkým slušný človek. Ale v našich končinách je dôležité, aby aj tí, čo volia sudcov, boli slušní ľudia.
