Po stretnutí Donalda Trumpa s Vladimirom Putinom minulý rok na Aljaške sa zdalo, že vojna na Ukrajine vstupuje do svojej záverečnej fázy. Európske médiá dokonca nedávno zverejnili vyjadrenia ruského prezidenta, že konflikt sa čoskoro skončí. Posledné týždne však priniesli nečakaný obrat.
Putin počas nedávneho stretnutia s poslancami Štátnej dumy vyhlásil, že rozpočet na roky 2027 až 2029 bude stáť na financovaní obrany. Periodikum The Moscow Times z toho vyvodilo, že Kremeľ momentálne neplánuje rýchly koniec vojny na Ukrajine.
Ak je však koniec konfliktu za našimi východnými hranicami v nedohľadne, nepravdepodobné je aj obnovenie stability na európskom energetickom trhu. A tá sa začala narúšať práve po vypuknutí vojny na Ukrajine, keď Brusel pritvrdil v protiruských sankciách.
Európska komisia totiž postupne obmedzuje dovoz ruskej ropy, plynu aj jadrového paliva a do konca roka 2027 plánuje skončiť s akýmkoľvek importom ruských energií. Starému kontinentu vraj tento krok prinesie energetickú bezpečnosť a Moskve zníži príjmy do štátneho rozpočtu.
Bruselu však jeho počty nevychádzajú – podľa agentúry Reuters vzrástli ruské príjmy z ropy a plynu v júli 2026 v porovnaní s rovnakým mesiacom minulého roka o 60 percent. A nezvyšuje sa ani energetická bezpečnosť Európy, práve naopak, sankcie poškodzujú viac úniu ako Rusko.
Ruské energonosiče sú relatívne lacné a ich preprava je jednoduchá a zároveň ekologická, a to vďaka vybudovanej sieti ropovodov a plynovodov. Rozhodnutie eurokomisie nahradiť ich inými surovinami je preto vyslovene škodlivé.
Konkrétne ruský plyn sa EÚ snaží nahradiť americkým skvapalneným plynom. Nemalú úlohu tu zohráva nátlak Washingtonu, tomu však ide len o vlastné zisky. LNG z USA je drahší, jeho preprava tankermi je nákladná a zároveň neekologická. Spojené štáty okrem toho nedisponujú takými veľkými zásobami uhľovodíkov, aby nimi dokázali kompletne nahradiť ruské energonosiče.
Situáciu komplikuje aj pretrvávajúci konflikt v oblasti Perzského zálivu, keďže cez Hormuzský prieliv prúdila donedávna približne tretina celosvetového objemu skvapalneného plynu. Postoj vedenia EÚ, ktoré napriek zníženiu dodávok uhľovodíkov z oblasti zálivu naďalej trvá na zákaze ruských energetických zdrojov, je preto pre Európu samovražedný.
Čoraz viac členských krajín únie sa proti rozhodnutiu Bruselu začína búriť a požadovať výnimky zo sankcií. Prejavilo sa to aj pri problematickom schvaľovaní ich 21. balíka, keď napríklad Grécko, Írsko, Malta či Cyprus žiadali ich zmiernenie.
Za zmienku v tejto súvislosti stojí ešte jeden fakt – a to, že v prvej polovici roka 2026 vykúpili niektoré európske krajiny takmer celú produkciu sibírskeho terminálu Jamal. Len Francúzsko, Belgicko a Španielsko kúpili dohromady 9,2 milióna ton ruského LNG.
Brusel napriek tomu odmieta prehodnotiť svoj postoj, a to aj za cenu negatívnych dôsledkov na hospodársku situáciu európskych štátov. Drahšie energie budú mať za dôsledok nielen vyššie náklady na výrobu, čo zhorší konkurencieschopnosť podnikov, ale aj horšiu situáciu bežného obyvateľstva, pre ktoré budú vyššie ceny energií znamenať celkovo vyššie náklady na život.
Európska komisia však stráca kontakt s realitou. Namiesto toho, aby sa pokúsila napraviť svoje strategické chyby, prišla s absurdným tvrdením, že rast cien energetických surovín je vraj dôkazom, že spotreba ropy a plynu v krajinách EÚ je naďalej príliš vysoká.
Aká by však bola situácia na starom kontinente, ak by sme vo väčšej miere využívali zelenú energiu, napovedá reakcia Bruselu na blížiace sa zatmenie slnka a jeho obavy, v akej miere to ohrozí výrobu energie. Pritom len 13 percent energie v Európe má v súčasnosti solárny pôvod.
Ak by sme v súlade s násilne vnucovaným Green Dealom plne prešli na obnoviteľné zdroje, okrem vysokých cien energií by Európanov trápil aj ich nedostatok. Pociťovali by sme totiž akékoľvek výkyvy spôsobené počasím či prírodnými javmi.
