Absolvent prestížneho Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov pred nástupom do súčasnej funkcie naberal profesionálne skúsenosti na Úrade boja proti terorizmu Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe vo Viedni, Ministerstve obrany SR a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
V rozhovore pre portál napalete.sk bilancoval uplynulé štyri roky na poste štátneho tajomníka Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, kam ho nominovala Slovenská národná strana. Lukáš Parízek.
Zdôrazňujete, že popri všetkých úlohách, ktoré ste ako štátny tajomník mali na starosti, medzi vaše priority patrili zahraniční Slováci, medzinárodná bezpečnosť a podpora slovenského exportu. Čo sa vám v týchto oblastiach podarilo urobiť?
Portfólio, ktoré zastrešujem ako štátny tajomník je dosť široké a týka sa vzťahov s krajinami mimo Európskej únie, všetkých medzinárodných organizácií, ekonomickej spolupráce a aj zahraničných Slovákov. Niekedy po roku môjho pôsobenia som si uvedomil, že sa musím zamerať na dve – tri oblasti, aby som veci dokázal posunúť vpred.
V ekonomickej diplomacii, v podpore slovenských podnikateľov smerom do zahraničia a v podpore exportu, sme urobili veľmi veľa. Takisto v bezpečnosti. A zahraniční Slováci sa tento rok tešia výraznému zvýšeniu financovania a pozornosti so strany celej vlády, čo pred štyrmi rokmi nebolo.
O koľko sa zvýšil rozpočet pre zahraničných Slovákov?
Pred štyrmi rokmi mal Úrad pre podporu Slovákov žijúcich v zahraničí rozpočet 1,5 milióna eur, tento rok má výšku 7 miliónov. Za tieto peniaze ideme realizovať naozaj významné investičné projekty, napríklad budovanie centier Slovákov v Novom Sade, Vojvodine a podobný projekt máme aj v Budapešti.
Ako budú fungovať tie centrá?
Budú to univerzálne centrá, ktoré budú Slovákov v cudzine zjednocovať, budú miestom, kde sa budú stretávať nielen Slováci, ale budú tam sídliť aj inštitúcie, ktoré za slovenskú menšinu v zahraničí hovoria. Či už sú to médiá, kultúrne inštitúty alebo menšinové spolky.
Samozrejme, bude to aj priestor na kultúrne podujatia. Zatiaľ máme rozpracované projekty v Srbsku, Maďarsku, ale aj v Rumunsku, Chorvátsku, Poľsku a v iných krajinách, kde žije naša početná menšina. Budeme sa snažiť, aby sme dokázali udržať financovanie aj v budúcnosti.
Slovensko minulý rok predsedalo OBSE, čiže Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, za ktoré ste niesli osobnú zodpovednosť. Zrejme aj preto ste si ako jednu z priorít stanovili otázku medzinárodnej bezpečnosti. Je to tak?
Dá sa to tak povedať. Ja som sa venoval predovšekým problematike financovania organizácie a musím sa pochváliť, že sme tam dosiahli významný úspech.
O čo išlo?
Financovanie organizácií a peniaze vo výkone štátnej správy, ale aj v biznise, sú základom všetkého, ak chcete uskutočňovať nejaké konkrétne kroky. Nie je tajomstvom, že OBSE sa nachádza v určitej politickej kríze, pretože existuje nedôvera medzi Východom a Západom.
Inak povedané, pretavuje sa tam najmä konfrontácia medzi USA a Ruskom. Samozrejme, konflikty, pribúdajúce na mape Európy a východe Ukrajiny tiež nepomáhajú rozvoju organizácie pozitívnym smerom.
Toto sa premietlo aj do financovania – politické napätie sa dlhé roky prejavovalo aj v neochote niektorých štátov platiť svoju sumu do rozpočtu OBSE a tým pádom organizácia nemôže efektívne fungovať. Veľa predsedníctiev pred nami bolo začiatkom roka konfrontovaných s neschváleným rozpočtom. Niektoré krajiny trvali na tom, aby sa zreformovalo celé financovanie OBSE.
Ako sa určuje výška príspevku účastníckych štátov?
Každý platí príspevok, ktorého výška sa určuje podľa ekonomickej sily krajiny, veľkosti a ďalších parametrov. Keďže však viaceré štáty vrátane Slovenska prešli vývojom, vznikla potreba zreformovať organizáciu tak, aby príspevky reflektovali aktuálne možnosti štátov.
Jednoducho, aby nemohol niekto povedať, že vy platíte do OBSE iba pár desiatok tisíc eur a chcete mať vplyv a my platíme milióny a nejde to tak, ako by sme chceli. Takže to bolo potrebné zreformovať.
Na to sme však potrebovali súhlas všetkých 57 členov, pretože v OBSE nestačí súhlas väčšiny – všetci musia súhlasiť konsenzuálne. Takže hneď, ako nebol schválený rozpočet, som bol poverený riadením procesu reformy príspevkových škál a v zásade sa nám za tri mesiace rokovaní a presviedčania podarilo prerozdeliť percentuálny podiel nanovo tak, aby všetkých 57 účastníckych štátov súhlasilo.
To je veľký úspech, nie?
Dá sa povedať, že je to historický úspech, pretože 15 rokov s tou reformou nikto nepohol. Hneď na to bol rozpočet schválený a od apríla sme mohli fungovať ako predsedníctvo, aj ako organizácia. Toto nám však nestačilo, pretože išlo iba o riešenie rozpočtu na rok 2019, tak sme navrhli aj reformu na najbližších šesť rokov dopredu.
Táto reforma však bola rozsiahlejšia a citlivejšia a tu sme získali 56 hlasov do konca nášho predsedníctva, čiže zostáva už len súhlas jednej krajiny. Môžem hrdo povedať, že sme Albáncom, ktorí predsedajú organizácii tento rok, odovzdali reformu na striebornom podnose.
Medzi vaše priority patrí aj podpora exportu. Vieme, že ste mnohokrát s týmto cieľom cestovali do zahraničia s delegáciami malých a stredných podnikateľov. Väčšinu slovenského exportu dnes tvorí produkcia nadnárodných a zahraničných firiem a vy tvrdíte, že to treba zmeniť…
Na Slovensku je veľa prosperujúcich firiem, ktoré by mohli exportovať nielen svoje výrobky, ale aj nápady a technológie. Ekonomická diplomacia a podpora našich podnikateľov mi je srdcu najviac blízka, pretože cítim, že toto je oblasť, kde sa dajú dosahovať hmatateľné výsledky. Ekonomika hýbe politikou a svetom: uzatvárajú sa rôzne ekonomické dohody, ale vznikajú aj obchodné vojny, uvaľujú sa sankcie, clá a podobne.
Myslím si, že sme v tej intergračnej eufórii, keď sme transformovali a reformovali štát, trošku pozabudli budovať našu ekonomiku a nejakým spôsobom aj diverzifikovať výrobné odvetvia. Veľa z dobrého, čo sme mali, už nemáme.
Áno, je pravda, že sme prilákali mnoho zahraničných investorov, čo je určite dobre z pohľadu naštartovania ekonomiky a čísla vykazujú pozitívne parametre. Lenže keby prišla kríza v automobilovom priemysle, máme sa prečo báť, pretože naša ekonomika je v tejto oblasti silno naviazaná na zahraničných investorov.
Práve preto je treba pracovať s malými a strednými podnikmi, ktoré, aj keď nemajú taký ekonomický výtlak, predstavujú gro trhu. My na Slovensku sa určite v tomto smere máme čím pochváliť, len sme tomu posledné dve desaťročia nevenovali dostatočnú pozornosť.
Ja som začal aktívne cestovať s podnikateľmi, čo sa za posledné roky z pozície štátneho tajomníka takmer vôbec nerobilo. Ja necestujem vládnym lietadlom, takže podnikatelia, ktorí so mnou letia bežnou linkou, si musia zaplatiť letenku aj ubytovanie. Preto to musí to byť maximálne efektívne.
Koľko takýchto ciest s podnikateľmi ste absolvovali?
Bolo ich pätnásť. Ciele ciest som neurčoval ja, nechal som to na samotných podnikateľov, pretože oni majú svoje zámery a dobre poznajú trhy. Začali sme zlepšovať komunikáciu s našim podnikateľským sektorom, obišli sme všetky kraje Slovenska, zvolávali sme podnikateľov za okrúhly stôl, kde sme debatovali o tom, ako im môžeme ako ministerstvo pomôcť.
Nezužoval som to iba na naše ministerstvo, ale prizval som Eximbanku, SARIO a iné inštitúcie, ktoré môžu finančne alebo inak podporiť našich podnikateľov v zahraničí. Viedli sme veľmi obohacujúcu diskusiu a zistil som, že základným problémom bola komunikácia.
Naši podnikatelia nevedeli, kde všade máme ambasády a čo všetko môžeme pre nich urobiť. My sme zasa nevedeli, aké majú oni predstavy podnikania na zahraničných trhoch a preto sme začali viac komunikovať.
Čo všetko je zo Slovenska exportovateľné?
Toto by bol presne ten zlý prístup, keď začne politik rozprávať o tom, čo má Slovensko kam exportovať – to musí urobiť podnikateľ. Máme otovorenú ekonomiku, sme v EÚ, máme voľný trh, čiže v zásade všetko, čo Slovák alebo slovenská spoločnosť začne vyrábať a dosahuje to potrebnú kvalitu, je exportovateľné. Samozrejme, podnikateľ si musí zvážiť, do akej miery je v konkrétnych krajinách konkurencieschopný.
My ako štát vieme pomôcť vyrokovať čo najvýhodnejšie podmienky. Napríklad v Egypte a Ruskej federácii sa podpisovali memorandá o spolupráci. Pomáhali sme spoločnosti, ktorá vyvinula novú digitalizovanú podobu riadenia letovej prevádzky.
Majú výborný softvér a technológiu a podarilo sa im v zahraničí uzavrieť kontrakty na vládnej úrovni. Boli so mnou aj spracovatelia dreva, cestovné agentúry, ale i spoločnosť vyrábajúca celosvetovo známe navigácie a podnikatelia v sklárskom odvetví, ktoré máme na Slovensku tradične ukotvené.
S prácou diplomata úzko súvisí aj vytváranie imidžu vlastnej krajiny vo svete. Zdá sa, že v propagácii Slovenska musíme ešte veľa doháňať. V zahraničí si nás často mýlia zo Slovinskom, alebo o existencii Slovenska ľudia vôbec nevedia…
Áno, musím súhlasiť, je to žiaľ pravda. Ani nemusím cestovať ďaleko, stačí, keď absolvujem nejaký dvojhodinový let ktorýmkoľvek smerom zo Slovenska, často sa mi stáva, že buď si nás ľudia pletú zo Slovinskom alebo spomínajú Československo, prípadne im musím vysvetľovať, že Bratislava je kúsok od Viedne.
V širšom regióne aj Európy alebo možno aj Eurázie neexistuje jasná asociácia Slovenska s niečím konkrétnym. Faktom je, že Slovensko je mladý štát, máme 27 rokov, takže, samozrejme, toto musíme budovať, ale na druhej strane sú aj mladé štáty, ktorým sa to podľa mňa zadarilo celkom úspešne.
Často sa argumentuje i tým, že sme malý štát, ale to v globalizovanom svete určite nie je argument. Napríklad spomenuté Slovinsko, ktoré má len dva milióny obyvateľov, je vo svete známejšie ako Slovensko.
Asociácie akého typu máte na mysli?
Ak mám uviesť konkrétne príklady, poviem švajčiarsky nožík, holandské tulipány, dánske Lego, škótska whisky alebo gajdy, fínska sauna, maďarský guláš, české pivo, poľské krovky, ruský samovar, matrioška… Je toho určite viac a asociovať krajinu a postaviť značku možno na čomkoľvek.
Keď sa stretávame so zahraničnými partnermi, prichádza k protokolárnej výmene darov. Keď mi niekto z nich daruje mincu, knihu alebo nejaký výrobok, typický pre ich krajinu, väčšinou o ňom pár minút rozpráva. Prezentuje príbeh, ktorý sa spája s darovaným predmetom. My dávame protokolárne dary, ktoré ani nezvykneme rozbaľovať, nemáme k tomu nijaký príbeh, častokrát ani nevieme, aké sú tie výrobky.
Keď nastúpim do lietadla rakúskych aerolínií, môžem byť istý, že tam bude rakúska minerálka, rakúske prospekty, a že keď si tam objednám pivo, prinesú mi rakúske pivo – určite nie české, aj keď je lepšie.
A my častokrát aj na štátnych reprezentačných podujatiach pijeme zahraničnú minerálku, čo je pre mňa absolútne nepochopiteľné, pretože nikde v zahraničí toto nevidím. Chýba nám prirodzená národná hrdosť, sebavedomie a ochota prezentovať dobré výrobky, ktoré Slovensko má. Myslím si, že v tomto máme pred sebou ešte hodný kus cesty…
Kde sa stala chyba? Kto by mal byť nositeľom propagácie krajiny?
My sme mali solídnu priemyselnú aj športovú bázu, máme aj prírodné atribúty, napríklad Vysoké Tatry. Faktom však je, že nevieme ten potenciál naplno využiť. Naše ministerstvo Slovensko, samozrejme, prezentuje, ale podstata problému tkvie v tom, že chýba jeho celonárodná kultivovaná prezentácia. Propagácia krajiny je slabá, nevieme sa “predať”. Nemyslím si, že chyba je len na strane štátu.
Toto je fenomén, ktorý je u nás v zásade od začiatku a tým, že sme sa zamerali skôr na rozvoj Slovenska v iných oblastiach, sme dospeli do stavu, že chodíme po svete a hovoríme je, že KIA a Volkswagen sú slovenské výrobky, čo nie je pravda, napriek tomu, že sa vyrábajú na Slovensku. Ak nevieme povedať nič iné, potom je to s našou prezentáciou v zahraničí úplne tragické. Pritom si myslím, že rozhodne máme čo ponúknuť.
Je veľa úspešných príbehov, ktoré vzišli zo Slovenska akurát, že svet nevie, že sú to naše výrobky. Je to tak aj so športom. Aktuálne nám robia dobré meno naši Petra Vlhová či Peter Sagan, ale my musíme vedieť okolo nich vytvoriť aj nejaký obsah, ktorý je zvyčajne ekonomický.
Keby som mal použiť nejaký príklad, spomenul by som sklárske výrobky Rona, ktoré sa dodávajú do svetových leteckých spoločností, ale nemám pocit, že by svet vedel, že sú to slovenské výrobky. Takisto napríklad puky, s ktorými sa hrá špičkový hokej nielen v NHL, ale aj celosvetovo, sa vyrábajú na Slovensku. Nik to však netuší.
Čo sa s tým dá robiť?
Nie som síce ekonóm, ale dovolím si tvrdiť, že štát by mal začať podporovať slovenských podnikateľov, domácu výrobu, to znamená nedávať väčšie výhody zahraničným investorom, než domácim. To je nie diskriminačné, je to absolútne normálne a deje sa to aj v iných štátoch.
Aj podnikatelia by boli väčšmi motivovaní ostávať a prezentovať sa na Slovensku, pretože sa s tým spája aj elementárna hrdosť. Ťažko je presvedčiť o svojom produkte v zahraničí, keď prídete s ponukou výrobku, ktorý nie je podporovaný v domovskej krajine…
Ste teda otvoreným kritikom toho, že si Slovensko nebuduje imidž a identitu…
Áno, jednoducho mi nepripadá normálne, aby úspešné príbehy, ktoré z ekonomického hľadiska vzišli zo Slovenska, boli úspešnejšie v zahraničí, než doma. Máme spoločnosti silné v informačných technológiách, stavebníctve, developmente. Za hranicami často vidím, že tam niečo stavajú, dodávajú a dostávajú sa k zákazkám. Skrátka, prosperujú v zahraničí a nie doma, takže niekde je určite chyba.
Netajíte sa tým, že ste proti riadenej imigrácii a imigračným kvótam. Prečo?
My sme na začiatku volebného obdobia, keď táto téma najviac kulminovala, boli konfrontovaní na všetkých úrovniach, aký zaujmeme postoj ako Slovensko, ale aj ako súčasť V4. Odmietali sme, aby sa automaticky preberali migranti z oblasti Stredozemného mora a prerozdeľovali sa medzi jednotlivé krajiny – nechcem to povedať hlúpo, ale doslova ako tovar bez ich vedomia, na základe nejakých počtov. Veď sú to ľudia…
Navyše, mnohí z nich či na Slovensko alebo do Poľska možno vôbec nechú ísť. V každom prípade určite by sme nemohli prijať tie počty, ktoré sa rútili na hranice Európy. A hlavne by to bolo riešenie symptómov a nie príčin problému.
To znamená, že ak sme zodpovedné spoločenstvo a EÚ je svetový líder, musíme v prvom rade pomôcť dotknutým krajinám, aby boli bezpečnejšie a aby tam ľudia mohli dôstojne žiť. Slovensko dobrovoľne prijalo menší počet utečencov, ale všetci už zo Slovenska odišli. Niektorí odišli do iných krajín, iní sa vrátili, pretože sa zlepšila situácia v ich domovine. Konkrétne to boli kresťania z Iraku.
V jednom zo svojich videí na sociálnej sieti hovoríte, že diplomacia je aj o tom, ako zareagujeme na nečakaný vývoj. Pokračujete, že pre vás je prvoradý záujem Slovenskej republiky. Preto ste sa svojho času postavili proti kampaňovitému a napremyslenému vyhosťovaniu ruských diplomatov pre rozporuplnú kauzu Skripaľ, na ktoré tlačili niektoré kruhy a presadzovala ho aj vládna strana Most-Híd…
V tom čase si ma predvolal prezident Andrej Kiska vysvetľovať postoj vlády, pretože som vtedy bol jediným politickým predstaviteľom ministerstva, keďže minister Lajčák dlhodobo pôsobil v OSN. Pán prezident sa zaujímal, prečo sme sa rozhodli nevyhosťovať ruských diplomatov. Vysvetlil som mu, že nemôžeme konať „stádovito“ na základe nedokázaných obvinení a predpokladov.
Slovensko sa dlhodobo hrdí vyváženou zahraničnou politikou a dobrými vzťahmi, či už so spojencami v EÚ alebo s Ruskom, čo je, myslím si, absolútne prirodzené. Načo si máme zbytočne komplikovať vzťahy a vytvárať konflikty a nepriateľov? Ten nátlak bol naozaj enormný a celý proces spolitizovaný.
Uvádzané dôvody sme nepovažovali za dostatočné na to, aby sme vypovedali diplomatov. Vypovedanie diplomata z krajiny je veľmi vážna záležitosť, väčšinou na ňu býva recipročne odpovedané a určite to neprospieva rozvoju dialógu a korektným vzťahom medzi štátmi.
Vime, že Slovensko je dlhodobo proti sankciám proti Rusku a napriek tomu za ne v EÚ hlasujeme. Prečo tá schizofrénia?
Z dôvodu členstva v EÚ sa snažíme nenarúšať jednotnú líniu. Je však pravda, že mnohí politici nielen na Slovensku, ale aj v EÚ majú skeptický pohľad na sankcie, pretože nepomáhajú obchodu a trpia vždy dve strany. Máme totiž takisto recipročne uvalené sankcie na naše trhy v niektorých oblastiach. Ďalšia vec je, že sa nám tým nepodarilo vyriešiť ani konflikt na Ukrajine.
Na druhej strane sme svedkami, ako niektoré štáty EÚ napriek sankciám veselo obchodujú s Ruskom vo viacerých oblastiach a zarábajú… My sme sa na Slovensku zasa snažili byť pápežskejší ako pápež a mali sme pocit, že sa s tým nedá nič robiť. Myslím si, že tam, kde sa to dá, by sme aj my mali začať rozvíjať obchod.
Zo strany najvyšších predstaviteľov SNS častokrát zaznievala nespokojnosť s niektorými krokmi ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a ostrá kritika jeho osoby. Ako ste sa pohybovali medzi dvoma pomyselnými mlynskými kameňmi?
Nehovoril by som o mlynských kameňoch. Je to také čaro politiky, je to o nastavení procesov a rozdelení moci medzi parlamentom a vládou. Je pravda, že som štátnym tajomníkom na ministerstve, ktoré politicky patrí inej strane a ja som tu ako člen SNS. Vo výkone som však podriadeným ministra, takže sa snažím, aby sme korektne vychádzali. Myslím si, že sa nám to celkom darilo.
Samozrejme, boli obdobia, keď sme museli použiť viac diplomacie, aby sa nevyhrocovali niektoré politické témy, ktoré boli na pretrase. Politický boj ako taký sa však odohráva v parlamente, na to slúžia parlamentné diskusie. Podobný model funguje aj iných ministerstvách a nikde nie je cieľom rozdúchavať konflik medzi ministrom a štátnym tajomníkom.
Lukáš Parízek: Nijaké reči, iba výsledky
