Publikácie priamo z dielne spravodajských služieb predstavujú určité nóvum a nepochybne ich treba vnímať s logickým predpokladom, že sú tendenčné, neobsahujú všetky citlivé informácie a prinášajú skreslené i podvrhnuté údaje.
Výnimkou určite nie je ani titul Der Bundesnachrichtendienst und der „Prager Frühling“ 1968 (Spolková spravodajská služba a „Pražská jar“ 1968). Spoločný projekt rozviedok Nemecka a Českej republiky je dostupný na internetovej stránke Úradu pre zahraničné styky a informácie http://uzsi.cz/cs/dokumenty-ke-stazeni/
Pozorný a nezaujatý čitateľ – napriek uvedeným apriórnym racionálnym výhradám a kritickému odstupu – nájde v deviatom zväzku oficiálnej historiografickej edície BND veľa užitočných poznatkov, ktoré potvrdzujú zrejmé a objektívne skutočnosti.
Západonemecký bezpečnostný aparát pod riadením tajných služieb USA v podstatnej miere nadviazal na kmeňových zamestnancov a externých spolupracovníkov nacistických výzvedných orgánov – išlo najmä o Abwehr, Gestapo, SD a SS. Konštatuje sa aj spojenie Rádia Slobodná Európa so špionážnou činnosťou.
Spravodajské služby všetkých krajín sveta – vrátane najdemokratickejších – prioritne nadväzujú v cudzích štátoch kontakty s osobami, ktoré majú čo najvplyvnejšie postavenie v mocenskom, politickom, bezpečnostnom, výskumnom, hospodárskom a žurnalistickom prostredí. Z inštitucionálneho hľadiska rozviedky v zahraničí pôsobia najmä prostredníctvom diplomatických zariadení, vojenských misií, obchodných zastúpení, vedeckých a vzdelávacích ustanovizní, cestovných kancelárií, dopravných (osobitne leteckých a lodných) spoločností, tlačových kancelárií a ďalších médií.
O podľahnutí súčasnému terminologickému klišé svedčí fakt, že hoci Alexander Dubček reprezentoval koncepciu socializmu s ľudskou tvárou a oficiálny názov našej krajiny bol Československá socialistická republika, publikácia opakovane premenúva spoločenské usporiadanie v našom štáte na komunistický režim.
Len starší pamätníci ešte asi vedia, že komunizmus bol v súdobej ideológii iba veľmi hmlistá predstava vzdialenej budúcnosti ľudstva. S načrtnutým defektom súvisí aj záľuba v používaní úvodzoviek, ktorá vyústila do humornej polohy, keď sa úvodzovky ušli nielen prívlastkom ako imperialistický či ideovo-diverzný, ale aj adjektívu západný, akoby v skutočnosti bolo správne označenie južný, severný alebo východný.
Vráťme sa k podstate implicitného posolstva nevšednej publikácie. Aj spravodajské služby demokratických krajín sú odkázané – najmä ak nemajú s konkrétnou krajinou diplomatické styky, čo bol prípad Západného Nemecka a Československa v 50. a 60. rokoch 20. storočia – na využívanie osôb, ktoré disponujú poznatkami zo zahraničia v rámci krajanských komunít (národnostných menšín), turistického ruchu, emigračných vĺn, komerčných, vedecko-technických, novinárskych a ďalších aktivít.
Na záver už len konštatujme, že ambiciózne koprodukčné dielo BND a ÚZSI síce neprekročilo hranice vplyvu aktuálnych geopolitických gravitačných polí, nevdojak však prispieva ku korekcii prevládajúceho primitívneho prístupu. Ten nechápe globálne faktory skončenia studenej vojny ako kumuláciu výsledkov autentického historického vývoja vo vnútri oboch odlišných politicko-ekonomických systémov, ale ho vulgarizuje ako jednostranné strategické víťazstvo Západu.
Myslí sa tým najmä víťazstvo USA a NATO – prostredníctvom rozkladného pôsobenia ich spravodajských služieb, ktoré však v skutočnosti v zlomových chvíľach ani nestihli sledovať tempo autonómnych spoločenských udalostí a prirodzených demokratizačných zmien…
