Ako býva zvykom, v súvislosti s dôležitými medzinárodnými rokovaniami sa uskutočňujú informatívne stretnutia kľúčových aktérov s novinármi. To, čo sa však odohralo v Bielom dome za prítomnosti nášho premiéra, bol naozaj trapas na najvyššej úrovni.
Americkí žurnalisti nepoložili nášmu predsedovi vlády ani jedinú otázku a ani šéfa USA sa nespýtali na nič, čo sa by sa týkalo rozhovorov so slovenským predstaviteľom, ktorý tak s obligátnym diplomatickým úsmevom mlčky absolvoval uvedené podujatie, kde bol užitočný ako piate koleso na voze, teda po anglicky ako džbán bez rukoväte.
Prekrikujúcich sa amerických novinárov zaujímala Venezuela, Rusko, Čína i Severná Kórea, teda jediným pozitívom bolo potvrdenie, že nielen slovenskí žurnalisti sa pýtajú na veci, ktoré nie sú témou tlačovej besedy a správajú na neuveriteľne drzo k vysokopostaveným osobnostiam.
Vzhľadom na našu úprimnú radosť z bezvýhradného spojenectva s USA a z nákupu amerických vojenských lietadiel, ktorých cena je vyššia ako ich kvalita, si nevdojak môžeme pripomenúť, že každý partner v medzinárodných vzťahoch by mal byť suverénny. Ak takú možnosť nemá, potom nie je partnerom, ale niekým iným.
Tým niekým iným by sme nemali byť, pretože niekto taký má nulovú spojeneckú váhu. Je to dokonca horšie postavenie, ako mať status protivníka. Jeho váha je braná do úvahy. A neraz sa stane, že práve váha protivníka určí výsledok kompromisu pri strete záujmov – aj na úkor spojenca v bezváhovom stave. Ak teda chceme byť dôveryhodným partnerom, musíme mať svoju spojeneckú váhu a to je v našom prípade zatiaľ len zbožné želanie.
