Predvolebná kampaň je v plnom prúde a má svoje špecifiká, ktoré ju výrazne odlišujú od všetkých predošlých kampaní. V prvom rade je mimoriadne zaujímavé, že hlavný politický boj akoby sa týkal nie vládnucich strán a opozície, ale vymedzovaniu sa tzv. demokratickej časti opozície proti ďalšej opozičnej strane ĽSNS.
I keď by nám to mohlo trochu evokovať rok 2002, keď bol veľkou témou možný návrat HZDS, teraz sme svedkami odlišnej intenzity, akou sa podobná kampaň vedie. Zrejme si totiž z minulosti nespomenieme na také brutálne narúšanie kampane, ako nedávno predviedli stúpenci Za ľudí a PS/Spolu na mítingu kotlebovcov v Levoči. Organizátor musel pod ich tlakom a s obavami o bezpečnosť účastníkov stretnutie zrušiť. Absurdnosť situácie už len umocňuje fakt, že tejto frašky sa zúčastnil aj bývalý prezident SR Andrej Kiska.
Pravdaže, kampaň sa týka aj kritiky vlády. Sme svedkami množstva televíznych aj iných diskusií, v ktorom sa prezentuje jednak vládny blok strán, ako aj liberálna opozícia. Médiá hlavného prúdu tu však zďaleka nezohrávajú férovú a nestrannú úlohu, lebo z takýchto diskusií obvykle vyčleňujú strany s národným a sociálnym nábojom. Nehovoriac o tom, že častokrát majú tieto médiá spomedzi strán aj svojich jednoznačných favoritov.
Nad obsahom predvolebnej kampane sa pozastavuje aj politický analytik Ján Baránek: „Táto kampaň je o tom, kto s kým po voľbách pôjde a kam, kto bude zostavovať akú vládu, kto nepôjde s Kotlebom a so Smerom. Toto však voliči od kampane neočakávajú. Je najhoršia, akú som zažil. Veď ľudí v skutočnosti zaujíma najmä to, ako sa bude riešiť nové prístrojové vybavenie nemocnice v ich okresnom meste.“
Za úpadok kvality volebnej kampane treba viniť do značnej miery práve nové strany ako PS/Spolu a Za ľudí. Popri účasti na demonštráciách proti volebným mítingom konkurenčnej strany je problémom aj ich prehnaný záujem o marketingovú stránku politiky na úkor jednoznačného posolstva a programovej orientácie.
Zažívame nástup infantilizácie a vulgarizácie do politického života, v rámci ktorého už aj taký Igor Matovič pôsobí ako pomerne seriózny politik, pretože napriek svojej výstrednosti vie jasne pomenovať a artikulovať svoje programové priority vrátane konzervatívnej agendy.
Ostáva len dúfať, že voliči vo voľbách jasne identifikujú, kto sa počas kampane venoval pre nich podstatným témam a kto viac špekuláciám o možnosti prevzatia moci a rozdelenia ministerstiev a útokom na nepríjemného politického súpera. Občania Slovenska majú za tých 30 rokov demokracie už z politiky mnoho odsledované (a nielen z tradičných zdrojov), preto netreba podceňovať ich inštinkt pri vnímaní odkazov jednotlivých strán.
