Keď sa svet dozvedel o úmrtí Šimona Peresa, začal ho označovať za mierotvorcu. S jeho menom sa však spája krv, oheň a zabíjanie. Stačí si spomenúť na rok 1996, útok na tábor OSN v obci Qana a 106 roztrhaných tiel, pričom polovica z obetí boli deti.
Peres, ktorý vtedy kandidoval na pozíciu izraelského premiéra, sa rozhodol vylepšiť si vojenské skóre útokom na Libanon. Ako zámienka poslúžili budúcemu držiteľovi Nobelovej ceny za mier rakety kaťuša. Tie predtým cez libanonskú hranicu vystrelil Hizballáh na odplatu za smrť malého libanonského chlapca. O život prišiel pre nastraženú výbušninu, ktorú za sebou zanechala pravdepodobne izraelská hliadka. Na tom však nezáležalo.
O niekoľko dní prišlo k útoku na izraelských vojakov v Libanone pri obci Qana. Izrael opätoval paľbu priamo na dedinu. Väčšina delostreleckých granátov letela do tábora OSN, kde našlo dočasný prístrešok niekoľko stoviek civilistov. Peres potom tvrdil, že o ľuďoch v tábore vraj nevedel.
Bola to lož. Izraelčania od invázie v roku 1982 roky okupovali Kanu, tábor mali nakrútený na videách a pred masakrom v roku 1996 dokonca vyslali nad tábor bezpilotné lietadlo. Videozáznam vlastnili aj vojaci OSN. Takto teda Peres prispel k mieru v Libanone.
Jeden z dôstojníkov označil dedinčanov len za „obyčajnú bandu arabáčov“. Ani Peresov náčelník štábu nestrácal pokoj – pre izraelskú armádu vraj neexistujú nijaké pravidlá, tak ako neplatia ani pre civilistov… OSN sa po vyšetrovaní incidentu vyjadrila, že podľa nej nešlo o nešťastnú náhodu, za čo si jej záverečná správa vyslúžila obvinenie z antisemitizmu.
