Za desať rokov samostatnej právnickej praxe sa vypracoval na uznávaného advokáta. Jeho meno figurovalo pri právnom zastupovaní v zložitých, neraz i mediálne známych prípadoch, najmä v oblasti trestného práva.
Ivan Lexa si ho nedávno vybral za člena svojho nového advokátskeho tímu. Obhajoby bývalého šéfa Slovenskej informačnej služby sa po zrušení Mečiarových amnestií ujal tak, ako býva jeho zvykom: s plným nasadením. Mag. Mgr. Marek Para odpovedal exkluzívne pre portál napalete.sk a Hlavné správy.
Prečo ste sa stali obhajcom Ivana Lexu?
Jeho prípad je v mnohých aspektoch jedinečný, navyše je pod silným mediálnym tlakom a riešenie otázok s ním spojených bude mať nepochybne dopad na právnu teóriu i prax na Slovensku. Pochybujem, že podobný prípad vôbec niektorý z advokátov u nás riešil. Preto som sa rozhodol ponuku pána Lexu prijať.
Boli ste prekvapený touto ponukou?
Áno, úprimne povedané, bol som veľmi prekvapený. Som pomerne mladý advokát a, samozrejme, potešili ma kladné referencie, ktoré na mňa môj nový klient dostal.
Hovoríte o jedinečnosti prípadu, ktorý sa nielenže zapíše do právnej histórie SR, ale zrejme môže v budúcnosti prejudikovať aj ďalšie rozhodnutia v tejto oblasti. Ako hodnotíte fakt, že na základe politického rozhodnutia parlament i Ústavný súd zrušili amnestie udelené bývalým i zastupujúcim prezidentom?
Z môjho pohľadu sa odrazu nepochopiteľne zmenili postuláty, ktorými sa doteraz prezentovala najsilnejšia vládnuca strana a jej čelní predstavitelia. Bolo to pre mňa ako právnika prekvapivé, keďže že som vychádzal z nemeniteľnosti niektorých zásad v právnej praxi, pričom jednou z nich bola nezrušiteľnosť amnestií.
Dlhoročné jednoznačné stanovisko sa z večera do rána zmenilo a prišlo k zrušeniu amnestií. Udialo sa to za skráteného legislatívneho konania, na čo podľa mňa neboli dôvody, a zároveň bola Ústavnému súdu uložená šibeničná lehota, po ktorej márnom uplynutí by rozhodnutie bolo účinné.
Podľa mňa ide o dôsledok nátlakovej vlny, ktorú cez médiá spustila politická opozícia, naháňajúca si preferencie u voličov. Vnímam to ako nenáležitý zásah zákonodarnej moci do súdnej moci bez toho, aby niekto domyslel, aké následky to môže mať do budúcnosti.
Je pravda, že čosi takéto sa s výnimkou Južnej Ameriky ešte nikde nestalo?
Áno, je. Navyše, v Južnej Amerike išlo o prípady zločinov proti ľudskosti, masovej genocídy. Je to absolútne neporovnateľné s týmto prípadom, kde ide o zavlečenie štátneho občana Slovenska na územie Rakúska, ktoré predpokladajú orgány činné v trestnom konaní, a ktoré ešte iba má byť nejakým spôsobom preukázané. V princípe sa nemusíme báť ani unikátnych riešení, ale treba ich robiť po zrelej úvahe a najmä v zákonných rámcoch. A to sa v prípade zrušenia amnestií nestalo.
Nie je rozhodnutie parlamentu a Ústavného súdu nebezpečný precedens, ktorý môže v budúcnosti iniciovať aj iné retroaktívne verdikty?
Zrušenie amnestií bolo krokom, ktorý sa týmto spôsobom nemal stať. Odteraz si naozaj môže Národná rada odhlasovať čokoľvek, stíhať kohokoľvek, hlasovať o kohokoľvek vine a vlastne rozhodovať namiesto súdov. Máte pravdu, je to veľmi nebezpečný precedens.
Zrušenie amnestií politici odôvodňovali aj tým, že to má byť výkričník pre budúcich verejných činiteľov, aby nezneužívali funkcie a inštitút amnestie a milosti na zakrývanie zločinov. Čo si o tom myslíte?
Akýkoľvek účinok smerom do budúcnosti je v poriadku. Naopak, v poriadku nie je spätná účinnosť. Druhý problém je to, že sa tu vytvoril akýsi precedens správnosti, morálnosti, ktorý teraz spätne zasahuje do právnych zásad a do určitej stálosti práva.
Ja si nedovolím povedať, čo je morálne a čo nie, či niekto spáchal trestný čin, či niekto zakrýval trestný čin, a som prekvapený, že v rámci davovej psychózy si niekto „neomylne“ dovolí tvrdiť a na základe toho konať, bez ohľadu na doteraz platné právne zásady. Práve pre zachovanie nezávislosti súdnej moci a pre racionálnosť a stálosť právnych zásad je tento spor dôležitý a je dôležité ho vyhrať.
Po tom, ako boli príslušné prípady po rozhodnutí Ústavného súdu obnovené, sa hovorí o podaní sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Ivan Lexa tam už raz v tejto veci uspel, bolo to v roku 2008. V akom štádiu je teda podanie do Štrasburgu?
Máme rozpracovaný návrh podania, vychádzajúci z porušenia individuálnych práv nášho klienta, s tým, že tento návrh môže dostať definitívnu podobu až vtedy, keď budeme oboznámení s odôvodnením rozhodnutia Ústavného súdu a, samozrejme, aj s odlišnými stanoviskami dvoch sudcov, ktorých stanoviská sa týkajú merita veci. Hneď ako Ústavný súd zverejní odôvodnenie, bezodkladne podáme spomenutú sťažnosť. O dôvodoch budeme, pravdepodobne formou tlačovej konferencie, informovať médiá a verejnosť.
Podanie do Štrasburgu však nemá odkladný účinok na konanie slovenských súdov, to znamená, že po naštudovaní spisov sudcovia pravdepodobne vytýčia pojednávanie. Aká je lehota, v ktorej musí štrasburský súd rozhodnúť?
Nie je viazaný konkrétnou lehotou, ale neočakávame, že to bude nejaký dlhý rozhodovací proces. Predpokladáme, že verdikt by mohol prísť v priebehu niekoľkých mesiacov.
Aké budú podľa vás najbližšie kroky súdu?
Súd musí v prvom rade posúdiť, či je vôbec možné vo veci konať. Parlament totiž priamo nemôže rušiť rozhodnutia súdov. Požiadali sme o umožnenie prístupu do spisu a taktiež sme spracovali návrhy, ktoré predložíme na súd tak, aby sa nimi mohol sudca reálne zaoberať.
Čo by sa udialo prípade, že by Štrasburg uznal ktorýkoľvek z vašich argumentov, teda či to, že ide o vec už rozhodnutú, alebo že amnestie sú nezrušiteľné a podobne?
Malo by to dopad na prebiehajúce súdne konanie a jednou z možností by bolo zastavenie samotného konania pred príslušným okresným súdom, prípadne pred prokuratúrou, ktorá by bola v tom čase príslušná podľa rozhodnutia súdu.
Hovoríte o jednej z možností, aké sú tie ďalšie?
Nemôžeme predbiehať, keďže ešte nepoznáme odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu. Európsky súd pre ľudské práva môže vytknúť porušenie individuálnych práv, za ktoré môže byť požadovaná napríklad materiálna náhrada.
Od rozhodnutia sme ešte vzdialení, ale opäť pripomínam jednoznačný verdikt spred deviatich rokov, že amnestie nie sú zrušiteľné. Vzhľadom na určitú predvídateľnosť práva toto bola a stále je zásada platná v európskych krajinách a mala by platiť aj pre inžiniera Lexu.
Nikde v právnej teórii a v Trestnom poriadku sa nehovorí o tom, čo sa má diať po zrušení amnestií. Je to logické, keďže všeobecne platí zásada, že amnestie sú nezrušiteľné. Aký máte na to názor?
Súhlasím a vidím v tom veľký problém. Trestný poriadok skutočne neobsahuje nijakú úpravu, ako má súd postupovať v prípade „zrušenia“ amnestií. Tvorcovia Trestného poriadku totiž nepredpokladali, že by vôbec niekedy mohlo prísť k ich zrušeniu. Chýba teda akýsi „manuál“ pre sudcu, podľa ktorého by vedel, ako má ďalej postupovať.
Preto momentálne každý špekuluje nad tým, čo by sa malo a nemalo stať a koľko variant má sudca na ďalší postup. Tento chaos a právna neistota pravdepodobne môže a podľa mňa aj bude viesť k nezákonnosti celého procesu.
Myslíte si, že v budúcnosti by sa niekto mal za toto narušenie právneho systému zodpovedať?
Ak by k tomu niekedy prišlo, zrejme nepôjde o trestnoprávnu zodpovednosť, ale skôr o zodpovednosť v morálnej a politickej rovine.
O zrušení amnestií rozhodovali aj politici s titulom JUDr. Prečo podľa vás ľudia s právnickým vzdelaním dokážu prijať rozhodnutia, ktoré sú s najväčšou pravdepodobnosťou v rozpore s ich profesionálnym presvedčením?
Každý má právo na svoj názor, čo by sme mali rešpektovať. Nepoznám celkom dôvody, ktoré viedli jednotlivé osoby takto konať, ani neviem hodnotiť ich pohnútky a vedomie. Dovolím si však tvrdiť, že akokoľvek sa snažia verejnosť presviedčať, že ich úmysly boli morálne, v skutočnosti konali v záujme zakryť nepríjemné politické kauzy a týmto od nich mediálne odkloniť pozornosť.
Potvrdzuje to aj mimoriadny záujem médií o zrušenie amnestií. Uvidíme, ako sa títo ľudia budú správať v budúcnosti a či aj náš právny názor bude rovnako rešpektovaný, ako my rešpektujeme ich právny názor.
