Nastavujete si budík vo všedné dni, ale cez víkend ho vypínate, pretože sa potrebujete vyspať? Podľa britského denníka The Guardian môžete trpieť takzvaným sociálnym jet lagom, známym ako pásmová choroba, teda stavom spojeným s priberaním na váhe, zníženým duševným výkonom alebo chronickým ochorením.
„Sociálny jet lag podporuje v podstate všetko, čo je v našom tele zle,“ tvrdí Till Roenneberg, profesor chronobiológie z univerzity Ludwiga-Maximiliana v Mníchove, ktorý tento termín použil ako prvý. U človeka sa objavuje, keď cez víkend chodí spať a vstáva neskôr ako vo všedné dni. Rovnako ako u klasickej pásmovej choroby je to následkom toho, že naše telo je nútené pohybovať sa v rôznych časových pásmach: prvé je určované pracovnými a sociálnymi povinnosťami, druhé našimi biologickými hodinami.
V akom rozsahu zažívate jet lag, záleží na miere rozdielov medzi vašimi časovými pásmami. Spánkové preferencie človeka z veľkej časti určujú gény. Sovy, ktoré zostávajú do neskorej noci hore a vstávajú neskoro dopoludnia, ním trpia viac než škovránky. Vo všedné dni totiž spia menej a spánkový deficit doháňajú cez víkend. Naproti tomu škovránky môžu trpieť, keď pre spoločenské povinnosti chodia cez víkend spať neskôr.
Typickým symptómom jet lagu sú problémy so spánkom. Telu chvíľu trvá, kým sa prispôsobí novému časovému pásmu. Zvyčajne je to jeden deň za každé pásmo, ktoré ste prekročili. Sociálny jet lag a nedostatok spánku sú podľa Roenneberga prakticky neoddeliteľné. Chronický nedostatok spánku je spojený s rovnakými chorobami ako sociálny jet lag vrátane oboch typov cukrovky, srdcových ochorení, obezity a depresie. Ovplyvňuje okrem iného aj našu bdelosť, koordináciu rúk a očí, pamäť, logické uvažovanie a emočnú stabilitu.
Má to však aj ďalšie dôsledky. V každej bunke človeka sú molekulárne hodiny, určujúce načasovanie takmer každého fyziologického procesu v našom tele: nielen pocity ospalosti a bdelosti, ale aj vylučovanie hormónov, ovplyvňujúcich napríklad našu telesnú teplotu alebo náladu v priebehu dňa.
Tieto hodiny fungujú podľa zhruba 24-hodinového rozvrhu a synchronizujú sa podľa malej časti mozgového tkaniva zvanej suprachiasmatické jadro (SCN). To určuje čas podľa svetelných zmien v okolitom prostredí človeka.
Ak sa vystavujete svetlu v inom čase ako bežne – ako to robíte pri nepravidelných spánkových návykoch či prekračovaní časových pásiem – nastavenie vnútorných hodín sa posunie. Ak neustále meníte čas, keď idete do postele a keď sa vystavujete svetlu, vaše hodiny budú stále nesynchrónne.
Problém by podľa Roenneberga mohol vyriešiť flexibilný pracovný čas. Zamestnancom by odporučil, aby začali pracovať, až keď sa dostatočne vyspia: „Väčšina by do kancelárie prišla okolo desiatej alebo jedenástej, zvýšilo by to však ich produktivitu.“
Jednoduchším riešením je prispôsobenie svetla. Čím je človek podľa odborníkov dlhšie vystavený svetlu, tým viac posúva načasovanie SCN a spať sa mu tak chce neskôr. Odporúčajú preto vypínať veľké svetlá zhruba dve hodiny pred plánovaným odchodom do postele a vystačiť si potom iba so stolnými lampami. Stlmiť by sa mal aj jas na telefónoch a počítačoch.
