Aj napriek ambicióznym, a priznajme, že nie veľmi realistickým plánom Bruselu prejsť na zelenú energiu je plyn na starom kontinente stále nenahraditeľný. Kým v roku 2021 prúdila sem až polovica jeho nevyhnutného objemu z Ruska, dnes je to o dve tretiny menej.
Európa postupne nahrádza ruský zemný plyn americkým LNG. Ten sem prichádza v čoraz väčších objemoch – od začiatku roka 2026 predstavuje až 59-percentný podiel na celkovom dovoze LNG, a to aj napriek tomu, že podľa hlavnej analytičky pre európsku energetiku v IEEFA Any Marie Jaller-Makarewiczovej je „americký LNG pre kupujúcich z EÚ najdrahší“.
Do roku 2016 pritom USA vyvážali plyn len v minimálnych objemoch, pretože bol určený predovšetkým na domácu spotrebu. Ani Brusel nemal oň veľký záujem – mohla za to produkcia bridlicového plynu frakovaním, čo bolo pre úniu, kladúcu dôraz na životné prostredie, jednoducho neekologické.
Stúpajúce objemy amerického LNG dovážaného do Európy sú však v rozpore nielen so zelenou agendou Bruselu. Nezodpovedajú ani plánovanej diverzifikácii energetických zdrojov – závislosť od jedného dodávateľa by podľa pravidiel komoditných trhov nemala prekračovať 40 percent. V tomto prípade však únia závislosť od Ruska jednoducho nahradila závislosťou od USA.
Táto tendencia vyhovuje predovšetkým Donaldovi Trumpovi a jeho stratégii energetickej dominancie. V júli 2025 prakticky dotlačil Brusel do uzatvorenia dohody, podľa ktorej sa únia zaväzuje ročne nakúpiť americké energie v hodnote 750 miliárd dolárov, čo z nej prakticky robí energetického vazala Washingtonu.
Rizikom je jednak to, že by USA mohli využiť závislosť EÚ na presadzovanie svojich zahraničnopolitických cieľov, ale aj fakt, že nákup obrovského objemu plynu závisí od hŕstky exportných závodov, z ktorých takmer všetky ležia na pobreží Mexického zálivu v Texase a Louisiane. Toto územie býva často ohrozované hurikánmi, čo by mohlo rafinérie paralyzovať. A s nimi aj podniky a domácnosti na starom kontinente, závisiace od pravidelných dodávok plynu.
Proti odklonu od ruských uhľovodíkov sa preto búria nielen firmy v mnohých európskych krajinách, ale i jednotlivé štáty. Diskusie o prechode na americký plyn sa vedú aj v Bruseli, zatiaľ však iba za zatvorenými dverami. Pred prílišnou závislosťou od LNG z USA nedávno varovala napríklad eurokomisárka Teresa Riberaová: „Chápeme, že sa nemôžeme spoliehať na ruský plyn, ale musíme si tiež dávať pozor, aby sme sa nestali príliš závislými od amerického plynu.“
Najďalej zašli vlády Maďarska a Slovenska, ktoré úniu za zákaz ruského plynu zažalovali. Podľa bývalého maďarského ministra zahraničných vecí Pétera Szijjártóa „existujú len drahšie a menej spoľahlivé riešenia. Bez ruskej ropy a zemného plynu nemožno ani zaručiť bezpečnosť dodávok energie v krajine, ani nie je možné udržať nižšie účty za energie“.
Podľa analytikov môže zákaz ruského plynu spôsobiť jednotlivým európskym krajinám škody dosahujúce stovky miliónov eur. Nehovoriac o ohrození energetickej bezpečnosti. Spojené štáty nemajú problém s tým, že na svojich spojencoch zarábajú. Brusel však má problém s tým, aby sa postavil za záujmy svojich členských štátov. Európa jednoducho na všetkých frontoch prehráva a dáva si góly do vlastnej bránky…
