Keď Európsky parlament v decembri 2025 odhlasoval koniec dovozu ruského plynu, Brusel to označil za historické rozhodnutie. Vyhlásil, že energetický trh EÚ sa tým stane „silnejší, odolnejší a diverzifikovanejší“.
Budapešť už vtedy varovala pred drastickými sociálnymi dôsledkami tohto kroku – zvýšenie účtov za energie by nemuseli zvládnuť ani domácnosti, ani podniky, čo by ohrozilo hospodárstvo celej únie.
Ku kritike sa pridal aj slovenský minister zahraničných vecí Juraj Blanár, podľa ktorého treba brať do úvahy reálne možnosti a špecifiká jednotlivých krajín. Slovensko ako vnútrozemský štát totiž nemá priamy prístup k LNG terminálom – a tie by boli nevyhnutné, keďže závislosť od ruského plynu sa Brusel rozhodol nahradiť závislosťou práve od amerického LNG.
Zo Spojených štátov pochádzalo v roku 2025 až 58 percent celkového množstva LNG dovážaného do únie, čo predstavuje strojnásobenie objemov od roku 2021. K analytikom kritizujúcim vznikajúcu energetickú závislosť Európy od Spojených štátov sa pridali diplomati, upozorňujúci zase na geopolitické riziká, keďže Washington sa počas druhého prezidentského obdobia Donalda Trumpa správa nepredvídateľne.
Očakávania únie, že za oceánom získa spoľahlivého partnera, sa tak nenapĺňajú. Okrem toho čoraz nebezpečnejšiu kapitolu predstavuje americký vývoz demokracie ako v prípade Venezuely či najnovšie Iránu.
V centre vojenského konfliktu sa ocitol aj strategický Hormuzský prieliv, cez ktorý prúdia energie do celého sveta. Prechádza ním až pätina svetovej spotreby ropy aj významná časť LNG, prevažne z Kataru.
Hoci jeho úplné uzatvorenie nie je pravdepodobné, aj dočasné obmedzenie prepravy narúša dodávateľské reťazce a zvyšuje globálne ceny energií. Okrem skokového zvýšenia cien však hrozí aj nedostatok samotnej ropy a plynu.
Závislosť Európy od nestabilnej politiky Donalda Trumpa prináša vážne riziká pre jej energetickú bezpečnosť a tým aj celú budúcnosť. Situácia je pomerne paradoxná: EÚ vynaložila veľké úsilie na to, aby sa zbavila svojej závislosti od ruských energetických surovín.
V súčasnej neistej situácii na Blízkom východe, keď spoľahlivou alternatívou nie sú ani Spojené štáty, sa pritom práve Rusko javí ako najspoľahlivejší a cenovo najdostupnejší dodávateľ.
V tejto súvislosti je pre úniu najrozumnejším riešením obnovenie normálneho dialógu s Moskvou. Možnosť návratu k ruským energetickým surovinám ako jeden z prvých spomenul nórsky minister energetiky Terje Aasland po tom, ako najväčší vývozca plynu Katar zastavil jeho produkciu.
Osobitný zástupca ruského prezidenta pre investície a hospodársku spoluprácu so zahraničím Kirill Dmitrijev dokonca vyzval na diskusiu o obnove plynovodu Nord Stream 2: „Aká je šanca, že sa priznajú chyby, zrušia sa zlé rozhodnutia v energetickej oblasti a projekt Nord Stream 2 sa na náklady EÚ znovu spustí?“
Moskva už deklarovala pripravenosť dodávať ropu a plyn do Európy, a to aj napriek tomu, že vzhľadom na pretrvávajúcu komplikovanú situáciu v Hormuzskom prielive sa jej teraz otvárajú ďalšie trhy. Spolupráca s európskymi krajinami však musí byť podľa nej dlhodobá a nesmie podliehať politickému tlaku.
Európska únia je aj napriek snahám o zelené energie stále závislá od dovozu fosílnych palív. Konflikt na Blízkom východe ukazuje, že odstrihnutie sa od ruskej ropy a plynu bol veľký nezmysel. Poučí sa konečne Brusel a obnoví spoluprácu s Ruskom aspoň v energetickej oblasti?
